Pohyblivé obrázky

nfl-blackoutVčera v noci som bol nútený počúvať jeden film. Prišiel som na izbu, že idem spať, ale moji dvaja spolubývajúci s babami pozerali dačo za notebookom. Zameral som sa na pekné pocity, ktorých som mal vnútri seba dosť, premohol spánok a začal zvuky filmu pozorovať.

Film to bol vraj nejaký známy a vysoko hodnotený. Zápletka bola o tom ako „posledný spravodlivý“ zabíja ľudské trosky vychádzajúc zo smrteľných hriechov z nejakej kresťanskej knižky. Vraždy vyšetrujú policajti, jeden z nich nadšený nováčik a druhý starý a znechutený spoločnosťou tak, že prinútil svoju ženu, aby potratila jeho nenarodeného syna.

„Nádhera,“ pomyslel som si.

Tak husto podaný informačný a citový jed človek len tak nevidí (a to som len počúval!). Zarážajúce je, že tí ľudia si ho berú dobrovoľne. Čo som tam vlastne vybadal? „Programovanie“ na viacerých úrovniach. Zaujímavé bolo, že spolubývajúci a ich priateľky si tieto veci neuvedomovali, kým som ich nevymenoval:

Zločin a trest: Keď niekto pácha zločin, treba ho dolapiť, zavrieť a potrestať. Je pre spoločnosť nebezpečný. Je to blázon, ktorý má svoju vieru v spasenie sveta ale mýli sa, je „mimo“. V skutočnosti je to inak – ľudia, čo spáchajú zločin za to vlastne nemôžu. Len sa nejak prejaví to, že im bolo veľmi ublížené a oni to „len“ posunú ďalej. Ten zločin spôsobila spoločnosť tým, ako je nastavená – tým, že umožnila (a často podporovala), aby bolo jedincovi tak ublížené. Film hovorí: Treba vás viac kontrolovať, dohliadať na vás, lebo hocikto z vás môže byť zlý blázon. Niektorí ľudia majú v sebe niečo zlé a treba ich chytiť a zavrieť, predtým, ako vám na ulici vypichnú oči. Je to zámerné odvádzanie pozornosti. Zločinnosť značí, že je potreba prehodnotiť samotný základ našeho spoločenského zriadenia. To ale naši vládci nechcú, pretože hrozí, že prídu o moc. Tak sa nás snažia presvedčiť, že chyba je v ľuďoch samotných a treba ich viac obmedzovať a prísnejšie im vládnuť, kontrolovať ich.

Cudzie náboženstvo je nebezpečné. Vo filme bol masovým vrahom kresťanský kalvinista ospravedlňujúci svoje konanie siedmimi smrteľnými hriechmi. Bol to náboženský fanatik. Náboženstvo je zlé a treba s ním skoncovať, lebo plodí takýchto nebezpečných bláznov. Ešte šťastie, že máme našu pravdu, naše náboženstvo, ktoré je jediné pravé a správne, a dovoľuje druhých podozrievať, súdiť podľa našich „zákonov“ a trestať. Kto si, aby si súdil? Boh? Nikto v súdnej sieni ani z vyšetrujúcich policajtov sa nikdy nevžije do stavu človeka, čo podľa nich niečo spáchal, nikdy ho nepochopia. Oni ho chcú z „vyššej moci“ zákonnej súdiť? Ak môže niekto súdiť, tak iba človek schopný plného spojenia s duchovným svetom. Žiaľ takí nie sú ani v cirkvi ani v súdnictve.

Boli však doby, keď sme ešte vedeli ako sa správne zachovať k prečinom. U nás sa ešte pred asi tisíc rokmi obvinenia riešili vo svätých hájoch, ktoré boli zároveň ochrannou pôdou, azylom, kde sa nikomu nesmelo ublížiť. Dodnes sa nám v jazyku zachoval vzťah medzi obhajobou, hájením a hájom a medzi právom, vyprávaním a pravdou. Rozhodovanie o vine a následku sa dialo na svätej pôde za pomoci obradov, zvykového práva a v kruhu za vedenia vedomca (duchovného). Zúčastnení v kruhu udalosť dlho riešili rozpravou. Vedomec či žrec im dopomohol sa spojiť, scítiť so všetkými dotknutými bytosťami, živými aj už mŕtvymi. Takto každému zúčastnenému umožnil pochopenie udalosti a toho, prečo „páchateľ“ konal ako konal. Takto spoločne dospeli k rozsudku, s ktorým boli všetci zúčastnení spokojní, pretože uznali a pochopili jeden druhého. Pravda totiž nie je v zákonoch ani v dôkazoch – pravda je jedna a je na ňu veľa pohľadov. Kým sa nestretnú a príde k vzájomnému pochopeniu – krivda bude plodiť len ďalšiu krivdu. A nespravodlivo potrestaný to bude buď držať v sebe a bude ho to ničiť zvnútra alebo to posunie na svoje deti do ďalšieho pokolenia – alebo to v ňom vybuchne a spraví ďalší „trestný čin“. Môžno sa sám časom uzmieri, precitne a odpustí, ale k tomuto mu dnes okolie vôbec nedopomáha.

Náboženské viery sú vlastne všetky nebezpečné, a najviac naše vlastné v našej mysli. Dogmatické náboženstvá boli vytvorené, aby držali ľudí v otroctve nevedomosti. Stavajú sa medzi teba a duchovný svet a nedovoľujú sa ti spojiť s pravdou, ktorá v ňom tkvie. K pravde máš priamy prístup – cítiš, čo je správne. Zmätok začneš mať, keď si toto priame spojenie prerežeš dogmami a „pravdami“ iných. Náboženstvo je mysľový vírus, vytvárajúci vieru, ktorá sa chytí tela a zatlačí našu ľudskú dušu. Takýto vírus potom telo ovláda, slúži otrokárom a posiela im našu životnú silu. Buď priamo duchovne (modlenie sa, zameriavanie pozornosti) alebo prostredníctvom nášho konania a práce. Pravdu máme každý v sebe, každý sa môžme priamo spojiť s duchovnou úrovňou. Nepotrebujeme kňazov, vieru, nepotrebujeme komunizmus, ateizmus a modernú “vedu” a žiadne iné náboženstvá. Tieto nás v skutočnosti len pútajú a zamedzujú vnímať skutočnosť, vnímať rôzne uhly pohľadu na pravdu. Zamedzujú nám vnímať pravdu.

Svet je zlý a preto je správne zabiť nenarodené dieťa. Toto vypustil z huby starší policajt. Rozprával, že čakal zo ženou dieťa a prinútil ju ísť na potrat. Predsa nemôže priviesť dieťa do tohto sveta. Odvtedy prešlo 20 rokov, ale stále vraj vie, že sa zachoval „správne“. Len má s toho muky (asi mu podvedomie dačo hovorí?), preto zanechal odkaz ženám: choďte na potrat, ale mužovi o tom nepovedzte, aby sa netrápil. No nádhera, správa od mocných sveta otrokom ako vyšitá. „Nemnožte sa, zabíjajte svoje deti, svet sme už dosrali tak, že váš počet a krivdu, čo sa vo vás nahromadila, už nezvládame.“ A zároveň to tiež hovorí: „Nerozprávajte sa v manželstve o kľúčových veciach“. Tieto veci potom ostanú nepovedané, ich citová sila zadržiavaná. Nad nimi sa hromadia ďalšie nepovedané veci. Často sa táto zadržiavaná a potlačovaná životná sila stáva potravou pre myšlienkové formy žijúce ako cudzopasníky v našej mysli. Keď sa tieto stanú dostatočne silnými, prestávame byť človekom. Vzťah dvoch ľudí sa rozpadá.

Vnútorný hlas navádza ľudí zabíjať. Detektívi vo filme sa často zamýšľajú, že možno páchateľ počuje vnútorný hlas, alebo „boží“ hlas, ktorý ho navádza konať „zlo“. V skutočnosti je to presne naopak – zlo konáš, keď potláčaš svoj vnútorný hlas. Keď si vychovaný k potlačeniu svojich pocitov – jazyka vnútorného hlasu. Keď si vychovaný k čiste „racionálnemu“ mysleniu – k analytickému mysleniu. V našej spoločnosti sú ľudia bežne v krajnej nerovnováhe: ich myseľ je v plnej správe ich samých a ich srdce (podvedomie, intuícia, pocity) je potlačené. Keď je myseľ plne pri velení, často sa správa ako samostatná bytosť a ide proti človeku samotnému. Toto sa deje práve vtedy, keď je myseľ zabraná nejakou cudzou bytosťou – myšlienkým vírusom. Myseľ potom filtruje vnemy. Filtruje pocity, nepustí ich do vedomia, odrezáva nás od podvedomia. Práve tieto nepustené pocity sú tými vnútornými hlasmi, ktoré sú podľa filmu nebezpečné. Áno, sú nebezpečné – ale nie pre teba ako človeka. Sú nebezpečné pre tú myšlienkovú formu, pre ten vírus, čo nad tebou prebral vedenie. Sú nebezpečné pre otrokárov. Tieto hlasy sa ti snažia pomôcť znova nájsť seba samého. Toto, čo opisujem, je veľmi rozšírené. Náboženstvá a viery sú nositeľkami týchto človeka-zneužívajúcich myšlienkových foriem – aj naše oficiálne náboženstvo “demokracie” a kapitalizmu je ich plné.

Keď sme takto chorí – v nerovnováhe mysle, srdca a ducha – práve vtedy sme nebezpeční. Nevnímame súvislosti. Sme nevedomí následkov svojho konania. Nerozumieme iným, svetu, svojmu prostrediu. Sme vrcholne neohľaduplní a krátkozrakí – robíme „rozumné“ krátkodobé plytké rozhodnutia. Napríklad vyrúbeme prales alebo vyťažíme jedy (ropu) z vnútra zeme. Či postavíme jadrovú elektráreň. Alebo len kúpime decku cukrík. Tieto rozhodnutia sa dlhodobo ukážu ako krajne nevýhodné, nesprávne. Ale to naša obmedzená myseľ nevidí. Zato to vidí naše srdce, naša podvedomá myseľ. Tieto kričia o pomoc. Naše srdce a podvedomie majú prístup k duchovnej sieti všetkých bytostí – k všehomiernemu vedomiu. Cítiš, čo je správne. Dotýkaš sa skutočného sveta – narozdiel od myslenia, kde pracuješ iba s veľmi zjednodušenými hierarchickými modelmi skutočnosti, kde veľa dôležitého nevedome vynecháš. Napríklad ekonomické myslenie meria všetko peniazmi a úplne zabúda na prírodu či ľudské šťastie. „Vedecké“ myslenie zasa vytvára modely zanedbávajúce dušu, duchovný svet a vlastne život samotný.

Svet je plný strachu. Film silne budil pocit strachu, ohrozenia, neistoty. Práve tento pocit je používaný, aby v nás upevňoval analytické myslenie a potlačoval uvažovanie v zladení, v pochopení. Tento pocit strachu nás robí zraniteľnými voči vírusom. Vrah je blázon a nemožno ho pochopiť – a ohrozuje ťa. Ako ľudia máme dva základné stavy, ktoré plynulo prechádzajú. Stav krízový a stav pohodový. V stave pohodovom žijeme za skupinu, za svojich blízkych, za svoj rod. Sme v rovnováhe. V spojení s duchovnou pravdou. Rozhodujeme sa spoločne v kruhu a nachádzame zhody. Keď je potreba, jednáme ako jedna bytosť. Pochopíme sa navzájom, zladíme sa, a nájdeme spoločné dobré riešenie.

Na druhej strane je krízový stav – stav ohrozenia. Ide nám o život a nie je času. Cítime stres. Nie je dôležité sa rozhodnúť správne a zladiť sa s ostatnými – na toto nie je čas. Dôležité je nejak konať. Útok alebo útek. Je dôležité ako skupina rýchlo prijať rozhodnutie a riadiť sa ním. Nie je dôležité pochopiť súvislosti – dôležité je prežiť nasledujúcich pár hodín, dní. Presne tu nastupuje naše analytické myslenie. A na toto je vhodné. Toto myslenie je plytké, rýchle, krátkozraké a hierarchické. V tomto stave stresu sa ľahko podriaďujeme autoritám – toto je tiež za krízy výhodné. Treba sa nejak usporiadať a na zlaďovanie nie je čas. Navyše, každá zmena vyžaduje nové zlaďovanie a za krízy je zmien veľa. Pevná hierarchická štruktúra zlaďovanie nevyžaduje, vzdávame sa však seba samého. Odovzdávame sa niekomu vyššie v hierarchickej pyramíde, s ktorým nemáme duchovné spojenie, s ktorým si nerozumieme, nesúcitíme. Jemu nič nebráni nás zneužiť. Je len otázkou času, kedy k tomu dôjde. Za krízy, za vojny, je to však stále pre nás výhodné: hrozí nám bezprostredné nebezpečenstvo a nebezpečenstvo hierarchického zriadenia je nateraz vzdialené. Pre tento krízový stav je príznačná hierarchia, pyramída a jednotlivec bez duchovného a citového prepojenia s ľuďmi naokolo.

Naša spoločnosť je hierarchická. Trpí analytickým myslením, plotí nevedomosť. Stres. Zatláča prirodzené zladené spolužitie kruhu blízkych bytostí. Dochádza tu k širokému zneužívaniu ľudí. Analytické myslenie spôsobuje, že nevnímame súvislosti a robíme krátkozraké, nevýhodné a škodlivé rozhodnutia. Aby sa však hierarchia a krízový stav udržali, treba nebezpečenstvo. Treba nejakú stálu hrozbu, čo bude držať mysle ľudí v krízovom, vojnovom stave. Naši vládci, ktorým hierarchia dáva moc, preto šíria vymyslené nebezpečenstvá a vytvárajú skutočné. Šíria strach, aby nás udržali v krízovom stave a v ich moci. V otroctve. A strach v súčasnosti šíria najviac práve masmédiami: televíznym spravodajstvom, filmami, seriálmi. Vytváraním neistoty v spoločnosti hospodárskymi krízami a neprehľadnými zmenami. A hlavne sa neistota vytvára samovoľne, pretože analytický prístup problémy nerieši, ale naopak, zhoršuje. Ak toto všetko nepomáha, tak vytvárajú skutočné vojny. Podnecujú neznášanlivosť a nepriateľstvo, pretože práve toto plotí vojny. Vytvárajú ovzdušie súperenia. Vytvárajú hranice, delia ľudí na takých a takých a šíria povery, ktoré zabraňujú vzájomnému pochopeniu ľudí rôznych skupín. Vytvárajú nacionalizmus. Vyzdvihujú antropocentrizmus, sebestrednosť jedincov. Atomizujú spoločnosť. Pretože jedinci odseknutí, jedinci bez kruhu blízkych prepojených ľudí, sú slabí a ľahko ovládateľní prostredníctvom hierarchie.

Nie sú to len krimi a hororové filmy, ktoré toto plodia. Sú to aj bežné seriály, ktoré podprahovo šíria nepochopenie. Nepochopenie seba samého, nepochopenie medzi mužom a ženou. Nepochopenie medzi vrstvami obyvateľstva, medzi spôsobmi života, medzi národmi. Táto stratégia vládnucich sa dá zhrnúť dvoma slovami: rozdeľuj a panuj. Keď sa dvaja bijú, tretí vyhráva.

Aby sme sa z tohto vymanili, treba sa nám ukľudniť. Pochopiť strachy. Postaviť sa im. Pochopiť, že sú umelo vytvárané. Že vlastne strachy plodia nebezpečenstvá a udržujú našu hierarchickú spoločnosť v chode a v stave sústavného ničenia všetkého naokolo. Potom sa môžeme posunú ďalej. Nie tak, že budeme sledovať, vyšetrovať, súdiť a zatvárať úbožiakov, ktorí to už nezvládli.

Nehovorím, že treba opustiť analytické myslenie a oddať sa opačnej krajnosti. Myseľ v tomto svete potrebujeme. Cestou je nachádzanie rovnováhy. Zladenia. So sebou samým, s okolím, s prírodou, a prirodzenými kolobehmi, ktorých sme súčasťou. Treba sa nám vymaniť z krízového stavu a vstúpiť do stavy pohodového, mierového. Len tak dokážeme vyriešiť ťažkosti, v ktorých sa ako ľudstvo topíme.

Musíme sa otvoriť sebe samým, odhaliť škodlivé viery, ktoré prežívajú v našich mysliach a ovplyvňujú naše konanie. Toto je celkom výzva, pretože tieto cudzie bytosti vnútri nás, tieto vírusy, sa bránia. Myseľ nám robí psie kusy. Ale sú spôsoby ako sa z toho vysekať. Jeden veľmi jednoduchý spôsob predkladá Eckhart Tolle v knihe Moc přítomného okamžiku (The Power of Now). Iný spôsob ako nato učí Don Miguel Ruiz v knihe Štyri dohody (The Four Agreements). S knihami ale inak vyzývam k opatrnosti, často sú sami nositeľkami náboženstiev a semien myšlienkových vírusov.

Aj filmy môžu ako pomôcť, tak aj veľmi uškodiť. Film, pohyblivé obrázky so zvukmi, sú jazykom našej mysle. A priamo ju vedia osloviť. Je veľa nebezpečných filmov, ktoré nám škodia a posilujú náboženstvá a svetové otroctvo. Tieto sú vytvárané vládnucimi vrstvami, aby upevňovali súčasný nepriaznivý stav, aby udržovali status quo. A čo viac, aby presviedčali ľudí, že oni sami ľudia sú zlí a nebezpeční a sami sa majú chcieť nechať sa ovládať zhora. Že sami sa majú navzájom sledovať a súdiť, či sa niektorí z nich náhodou „nezbláznil“ a nespráva sa „nenormálne“. Pozorujete ako je všeobecne „normálne“ byť pod stresom, byť chorý? A začína byť nenormálne byť šťastným a usmievať sa, milovať? Ale máme to všetko v našich rukách, v našich mysliach. Sami rozhodujeme, čo si do mysli vpustíme. Či budeme požívať informácie, čo nás posilnia, alebo naopak.

Je veľa pekných filmov, ktoré nám vedia pomôcť nájsť samých seba a vymaniť sa spod náboženstva, spod krízového stavu a napätia. Uvoľniť sa. Osobne mám najradšej tvorbu od Japonca Hayaoa Miyazakiho a jeho štúdia Ghibli: Můj soused Totoro (My Neighbor Totoro), Naušika z Větrného údolí (Nausicaä of the Valley of the Wind) alebo Cesta do fantazie (Spirited Away). Nedávno som vďaka mojej malej sestre znovuobjavil film Posledný jednorožec (The Last Unicorn). Výborný bol Avatar, bol som na tom v kine. Bolo to nádherné a veľmi silné, pocit z filmu vo mne pretrvával ešte týždne…

Viac ako len pozerať pekné filmy ale odporúčam rozjímať. Nájsť si vlastný kľud, nerušene sa ponoriť do seba. Spraviť si pôst od ruchov spoločnosti. Práve tieto ruchy (televízia, rádio, facebook) nám znemožňujú počuť hlas samých seba. Aby zosilnel – treba sa im vyhnúť. Potom sa môžeme vnútorne vyčistiť. A len s čistou mysľou a dušou môžeme začať dávať svet do poriadku. Vedome.

*

*

*

Pozri tiež: IT: nádej a prosté spojeni
O myšlienkových bytostiach

8 thoughts on “Pohyblivé obrázky

  1. Spätné upozornenie: IT: nádej a prosté spojenia | krkavec

  2. Spätné upozornenie: O jedle | krkavec

  3. Spätné upozornenie: Rozhovor o zabíjaní | krkavec

  4. Film se jmenuje Sedm. Obávám se, že autor nepochopil jeho smysl, možná právě díky absenci obrazu. Po přečtení několika článků musím říci, že mě fascinuje váš přístup k životu, pokud to myslíte vážně a ne jako geniální vtip. Pokud byste si o tom se mnou byl ochoten promluvit, zde je můj email: ceriii@seznam.cz. Ovšem musím vás předem upozornit, že jsem hrdá a velmi spokojená členka společnosti, spíš by mě zajímalo, co vám váš přístup přináší.

    • Myslím to vážne. A vtipne zároveň. Vydal som sa cestou nachádzania samého seba, napĺňania svojho života. Smerujem k bytiu samým sebou, stávam sa celistvejším človekom.

      Objavujem, že nie som len mysľou a myšlienkami, že nie som len kusom hmoty s predstavami o sebe samom s o svete.

      Objavujem, že mám vedomie, ktoré pozoruje, čo robí myseľ. Objavujem, že môžem myseľ opustiť a vnímať city. Objavujem, že sú okolo nás javy a bytosti, ktoré myseľ utopená v predstavách nevidí alebo nechce vidieť.

      Objavujem, že sme boli klamaní a že svet je čarovný. Že sami každý deň čarujeme, len si to už poväčšine neuvedomujeme.

      Myseľ môže byť aj zdravá. Myseľ je nástroj, ktorý môžme používať. Nie je dobré, keď myseľ používa nás. Vtedy sme chorí a správame sa chorobne.

      Napríklad ničíme samých seba.

      Je však aj iná cesta. Cesta celistvého pochopenia. Cesta spoznania samého seba, nie spoznávania cudzích predstáv. Na túto cestu som vykročil.

  5. Spätné upozornenie: Predslov | krkavec

  6. Spätné upozornenie: Obrad očisty | krkavec

  7. Spätné upozornenie: Rozhovor o zabíjaní – Krkavec | Cesta Človeka

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s