Odpoveď a kútne plachty

strom_života_hadici

Prišla matka za vedmou: „Starká naša, odnauč môjho syna jesť sladkosti.“ Tá jej hovorí: „Príď za týždeň.“ Matka prekvapená odíde a ukáže sa so synom za sedem dní: „Tak povedzte, starká, Mirkovi, aby nejedol cukríky.“ A vedma mu hovorí: „Nejedz cukríky.“ „Prečo ste mu to neriekla už vtedy?“ pýta sa matka. „Lebo vtedy som ešte sladkosti jedla“. Nemôžeš kázať o niečom, čo nerobíš. Lebo nevieš, o čom hovoríš. Len si to myslíš. Ako môžeš čakať, že ten druhý to pochopí správne?

Ty sám to možno nechápeš správne. Ak to nemáš odskúšané, zažité. Tým, že to, o čom hovoríš, zažiješ alebo použiješ, prevedieš to do vedomosti. Vlastne je to kolobeh vedenia: zmieňovať – užívať – zmieňovať… Zmieňujeme slová, myšlienky, tieto sú vždy ohraničené, vymedzené. Keď ich použijeme, získame skúsenosť, vedomosť, múdrosť. Táto je spojitá, nezapísateľná. Ak ju chceme niekomu poskytnúť, musíme ju zasa previesť na slovo. A tak dookola. Ak druhú dobu preskakujeme a poznatok podávaš ďalej bez toho, aby si ho použil či zažil, tak sa v slovách čím ďalej tým viac vzďaľuješ od vedomosti. Vedomie sa stráca. Je tak?

Toto je dôvod, prečo sa učenia duchovných učiteľov, ako Ježiša či Budhu, tak zvrhli v priebehu tisícročí. Spôsobili vojny a vykorisťovanie. Stalo sa tak, pretože tí, čo šírili tieto učenia ďalej, nimi nežili. Začali učenie využívať pre vlastný zisk či mocenské ciele. Takto sa do “svätého písma” dostalo veľa nepochopenia, myľných výkladov až zámerných klamstiev. Časté klamstvo je, že boh je niečo mimo teba. Časté klamstvo je, že boh nejestvuje. Čo je boh? Je všemohúci? Tvorí svet? Sídli na nebi? Je to duch svätý? Človek? Spasiteľ? Mudrc?

Čo ak je to nejaká myšlienka, obraz, slovo? Niekto tvrdí, že boh nejestvuje. Ak je myšlienkou – jestvuje – veď sa o nej práve rozprávame.

Tento obraz predstavuje miesto, v ktorom je človek najsilnejší. Toto miesto nie je nikde na Zemi – je v našom duchovnom svete, vo svete myšlienok a spojení. Týmto miestom je naša vnútorná rovnováha. Kde najľahšie udržíš tácku s pivami? Na jej okraji, alebo v jej strede, kde ju máš vyváženú? Aj my ľudia máme takýto duchovný stred. A čím sme mu bližšie, tým máme väčšiu silu nad svojím životom a osudom. Čo ak toto naši predkovia vedeli? Čo ak sa nám tento kľúčový poznatok snažili zanechať, aby sme aj my – ich detné deti, boli silní? Čo ak vytvorili obraz v našej kultúre? V našom duchovne? Obraz človeka, ktorý sa blíži svojmu stredu, ustavične smeruje k rovnováhe? Čo ak je týmto obrazom myšlienka boha?

Tak ako boh je v samotnom strede duchovného sveta – a tvorí, tak aj my môžeme byť v strede svojho sveta a tvoriť. Myšlienka boha je obraz v našej mysli. V našej kultúre. V našom duchovne. Sídli naprieč mysľami ľudí. Tak ako ľudia sme živí, tak aj všetky naše podčasti sú živé. Všetky naše bunky aj všetky naše myšlienky. Myšlienka boha je našou živou súčasťou.

Máme veľa iných myšlienok. Boh je iba táto jedna. Boh je bohatý človek. Človek, bohatý životnou silou, bohatý duchom. Človek v blahobyte, ktorý má moc nad svojím svetom. Človek bohatý kvetmi, plodmi svojej tvorivej práce. Človek vedomý. Múdry a srdečný. Človek zladený a vyvážený v strede svojho sveta. Svet vnímam ako časť Vesmíru, ktorá nás obklopuje. Sedí vám toto poňatie boha?

Tak, ako všetko je vo vesmíre spojité a nikde nie sú hranice, tak aj medzi úrovňami sveta sú plynulé prechody. Nebeská úroveň sveta – úroveň Ducha, naša kultúra a myšlienky –  prechádza do hmotnej úrovne. Myšlienky sa zhmotňujú. Mám v hlave myšlienku domu a postavím dom. Zhmotním ho. Vytváram si vlastne obraz želaného „neba“, do ktorého pôjdem v bode zhmotnenia, v bode tvorenia. Tento bod je vlastne koniec a začiatok. Vlastne je to smrť a znovuzrodenie, ktoré zažívam ešte tento život. Nemusím zomrieť nato, aby sa môj život a môj svet zmenil. Stačí, že nechám zomrieť to nechcené a uvoľním tak miesto vo svete tomu, čo v myšlienkach práve utváram. Týmto zlomom sa rodím do svojho nového sveta a života. Úroveň Ducha je aj úroveň, v ktorej ostávame žiť po našej telesnej smrti. Ostávame žiť ako spomienky, ako myšlienky v mysliach iných. Možno na nás nikdy nezabudnú, náš príbeh sa stane súčasťou duchovna, súčasťou kultúry, a budeme tak žiť večne. Môže toto byť skutočným významom neba?

Stalo sa, že sa človek priblížil k svojmu pomyseľnému duchovnému stredu. Začal žiť v prítomnom okamihu, nie v minulosti ani budúcnosti. Vyladil samého seba, priblížil sa k rovnováhe v rámci svojho sveta. Takto prostredníctvom seba zhmotnil myšlienku boha. Stal sa bohom v hmotnom svete. Boh-myšlienka sa prejavil ako boh-človek. Už vedel ako nemrhať zbytočne svojou životnou silou. Vedel, ako ju použiť múdro, tvorivo, aby sa mu kruhom bytostí vracala násobená. Vedel silu použiť tvorivo, múdro, srdečne. Nechcel byť sám v svojom strede. Tak sa podujal učiť ostatných ľudí. Šíril vedomosti o tom, ako sa dostať k životnej sile. Učil ľudí, ako sa vyladiť, zladiť, ako tvoriť. Tí pochopili. Všetci ľudia sa stali bohmi a spoločne tvorili spoločný svet. Stretávali sa spoločne v strede tohto spoločného sveta. V kruhu, spoločenstve. Stretávali sa na sviatky. Stretávali sa na vrchu. Pod veľkým stromom. Tento vrch a strom nazvali svojím spoločným stredom ich spoločného sveta. Jeho znakom je trojkríž na vrchu. Je to zjednodušený obraz stromu z haluzami. Nad stromom svieti Slnko či Mesiac. Pri strome sú dva vtáky, dva jelene či dva hady ako znak posvätného páru – zladenia mužskej a ženskej sily v spoločenstve ľudí. Pri koreňoch stromu, v samotnom strede sveta, je studnička múdrosti. Ľudia pili zo studničky múdrosti, okúpali sa v živej vode. Vo vyladenej vode. Našli tam svoje srdce, svoju rovnováhu a stred. Na strome rastú kvety života. Strom dáva plody. Ľudia sú bohatí jeho a svojimi plodmi. Časom si ľudia postavili pri strome dom. S vežičkou ako znakom kopca a trojkrížom na vežičke ako znakom stromu.

Časom sa však vedomie začalo strácať, pretože niektorí ľudia už ním nežili. Niektorí kňazi, spravovači vedomia, už ním nežili. Hovorili o vedomí, ale robili iné. Kázali vodu, ale začali piť víno. Opili sa ním. Opili sa mocou. Dostali sa do nerovnováhy. Už neboli vo svojom strede. Už nezdieľali, netvorili. Neboli bohmi. Zľakli sa, že si to ostatní všimnú a víno im vezmú. Že im moc vezmú. Tak začali zavádzať. Pozmeňovať božské učenie duchovného učiteľa. Nechceli sa vína vzdať. Začali učiť ľudí nepravdy. Zatajovať podstatu obrazu stromu života. Začali pozmeňovať obrazy, aby im už ľudia nerozumeli. Z trojkrížu spravili dvojkríž, potom kríž. Toto trvalo dlho a ľudia začali strácať vedomie. Až ho skoro úplne stratili a uverili pozmeneným myšlienkam opilcov.

Ľudia uverili, že boh je mimo nich. Uverili, že kňazov treba poslúchať a nepýtať sa. Zabudli, že boh je myšlienka. Že je to obraz človeka, ktorý je vo svojom strede. V svojom ťažisku. V strede svojho sveta. A že v tomto strede je sila, plodnosť, tvorivosť. V tomto strede sa myšlienka spája s citom a vzniká nové. Tu strom spája silu Slnka so silou Zeme, prekvitá kvetmi života a plodí plody živiace nás všetkých. Plody ako poživeň a zárodok nového života. Strom je stromom života. Človek môže tiež byť stromom života – keď vyváži svoje časti: svoju myseľ a svoju dušu. Mužské a ženské. Ohnivé, vodné, vzdušné a zemské. Spojí myšlienku s citom a tvorí. Plodí radosť. Prekvitá. Stáva sa bohom. My všetci sme schopní byť bohmi. Môže to tak byť?

Aká je tá sila spojenia? Spojenia dvoch vtákov. Mysle a duše. Slnka a Zeme? Spojenia muža a ženy?

Je ňou plodnosť. Láska. Radosť. Nový život. Jej znakom je kvet života. Kvetina života vyrastajúca zo studničky múdrosti. Zo živej vody, zo srdca, z prameňa. Voda je krvou Zeme. Voda plynie, vlní sa a smeruje k rovnováhe. Nevzdoruje, prispôsobuje sa. Voda prijíma a dáva. Nie len silu tepelnú. Voda prospieva všetkým a dáva život.

Čo sa stalo s týmito opitými kňazmi? To, čo s opilcami. Slabli až prestali byť ľuďmi. Stratili životnú silu a sú odkázaní si ju kradnúť. Vymysleli spôsoby, ako ju kradnúť a udržať sa pri víne, pri moci. Vymysleli myšlienky, ktoré sú zlé, cudzopasné. Vymysleli civilizáciu – hierarchické usporiadanie kradnúce ľuďom životnú silu a sústreďujúcu na vrchu pyramídy: u kňazov. Vymklo sa im to však z rúk. Tieto zlé myšlienky ich začali ovládať. Cudzopasné myšlienky začali slabých a živoriacich kňazov využívať. Títo kňazi až prestali byť ľuďmi. Už nemajú svoj osud vo svojich rukách. Sú bábkami myšlienkových bytostí. Sú strojmi programovanými civilizáciou, súborom klamlivých myšlienok. Klamstvo je nedostatok pravdy. Nedostatok vedomia. Klamstvá sú ale vetché. Nedokážu čeliť pravde. Pravda je jednoduchá. Cítime ju. Dáva zmysel, na rozdiel od klamstva. Svetlo zabíja tmu. Pravda vyjasňuje. Vysvetľuje. Vedomý človek je svetlo – vysvetľuje ostatným, ako veci naozaj sú. Civilizácia a jej kňazi sa desia pravdy. Svetla. Ustavične žijú v strachu z odhalenia. Boja sa a útočia či utekajú.

Čo spravili títo „kňazi“? Či skôr cudzopasné myšlienkové bytosti prejavujúce sa v hmotnom svete prostredníctvom kňazov? Báli sa, že ľudia zbadajú, že je zle. Tak prehodili dobro a zlo. Aby vniesli zmätok. Aby ľudia nedokázali pomenovať zlo. Začali vydávať zlo zo dobro a naopak. Začali hlásať klamstvá ako pravdy. Pravdu ako zlo. Vidíte to okolo seba? Cítite to?

Kážu, že rovnováha je zlá. Že rovnováha dvoch holúbkov, duše a mysle, cítenia a myslenia, je zlá. V stredoveku kázali, že myslenie je zlé a hmotný svet je nepodstatný, neskutočný. Ľudia to ale prekukli a začali smerovať k rovnováhe, začali myslieť. Začali sa chytať hmotného sveta. Kňazi teda prevrátili kabát. Teraz je myslenie dobré, hmotný svet ten jediný – a dušu nemáme. Moderná „rozumná“ veda je dobrá a cítenie je akoby nejestvujúce. Kážu, že žena je zlá a muž dobrý. Kážu, že žena je dobrá, len ak sa správa ako muž. Je to však inak. Rovnováha je dobrá, muž zo ženou a cit s mysľou a hmotou sa v nej dopĺňajú. Stretávajú sa v strede, v srdci a spoločne prekvitajú.

„Kňazi“ kážu, že boh je mimo nás. Že oni zastupujú boha. Je to naopak. Boh je v nás a oni nám bránia sa ním stať. Nerovnováhou nám bránia dostať sa do nášho stredu, zladiť sa.

Kážu, že oni sú tí dobrí, že oni sú svetlo – a že naozajstní vedomí ľudia sú zlí, sú tmou. Sú to čarodejnice, černokňažníci, strigy, primitívni šamani a nevedeckí šarlatáni. Kážu, že naša civilizácia v nerovnováhe ničiaca všetko okolo a samú seba – je dobrá. A prírodné v rovnováhe žijúce národy sú „primitívne“ a hlúpe. Hlásajú, že človek rozumný, človek inteligentný a bezcitný, je hlavou tvorstva a ostatné zvieratá sú hlúpe. Títo „kňazi“, ktorých ovláda cudzopasná myšlienka, zotročujú, trýznia a zabíjajú tieto zvieratá. A tak isto sa správajú k prírodným národom. Pretože ak jestvujú, tak ukazujú pravdu. Vrhajú svetlo na lži a tie sa rozpadajú. Ľudia, ktorých ovláda myšlienka civilizácie sa totiž stotožňujú s touto myšlienkou. Už stratili samých seba. Všetko, čo ohrozuje klamlivú myšlienku, všetko svetlo a pravdu vnímajú ako bezprostredné ohrozenie ich samých. A tak sa aj správajú. Vymýšľajú proti pravde zbrane a vymysleli ich mnoho.

Vymysleli nové náboženstvo: konzum a New Age ezoteriku. Tieto v spojení majú zviesť ľudí od podstaty a udržať ich v nevedomosti. Nech ľudia len konzumujú a prežierajú sa a oslabujú sa. Keby napriek tomu hľadali pravdu, nech skončia v slepej uličke ezoteriky. Táto ezoterika nás vedie preč od koreňov a do nerovnováhy jednosmerného zamerania. Aký je strom bez koreňov? Aký je silný, ak rastie šikmo, ak nie je v rovnováhe? Pravda je veľmi jednoduchá a my ľudia ju už objavujeme. Tak nám podstrkujú skratky, ktoré nevedú nikam. Poprípade vedú ku duchovnému konzumu.

Títo „kňazi“ vyhlásili všetky konkurenčné lži za zlo. Vyhlásili všetky pravdy za zlo. Vyhlásili naše pôvodné duchovné predstavy za zlo. Zabraňovali po tisíc rokov odovzdávaniu si právd medzi ľuďmi. Vyhlásili naše pôvodné duchovné bytosti, pôvodné myšlienkové bytosti našej kultúry za zlé. Perún je zlý. Ded je zlý. Mokoš a Vesna sú zlé. Rod je zlý. Najprv povedali, že sú to démoni, čerti a satani. Teraz hovoria, že sú to bohovia. Nie. Sú to myšlienkové bytosti. Sú to myšlienkové bytosti predstavujúce javy a vlastnosti. Javy mimo nás a vlastnosti nás – prechádzajúce naprieč úrovňami sveta. Sú to prírodné zákonitosti a duchovné vlastnosti, ktoré dostávame do rovnováhy, aby sme našli stred a zosúladili sa. Plodili. Žili. Prekvitali a radovali sa.

„Kňazi“ potláčajú a ničia prírodu. Pretože príroda nám dáva silu. Každý strom nám dáva silu. Každý strom je bohatý a štedrý. Ukazuje nám, ako stojac vo svojej rovnováhe spája sily Slnka a Zeme, kvitne a plodí ovocie. Poskytuje ochranu bytostiam, poskytuje im obživu. Životnú silu. Strom tvorí a je nám príkladom. Je živým príkladom boha. Dakedy naši predkovia stromy nestínali. Keď potrebovali dreva, našli suchý strom alebo nazbierali raždie. Kňazi prikazujú stínať stromy. Misionári stínali stromy. Vedcami vyrobené stroje a ekonomické teórie ničia stromy. Pretože stromy sú živými príkladmi pravdy a cudzopasné myšlienkové bytosti pravdu neznesú. Prejdi sa lesom. Pozoruj les. Prirodzený les. Si v meste bohov. Môžeš byť jeho súčasťou. Les ťa prijme.

Títo „kňazi“ potláčali plodnosť. Predstavujú posvätné pohlavné spojenie muža a ženy, za niečo hanlivé. Z kokota a piče spravili nadávky. A zároveň nabádajú k onanii, ktorá mrhá životnou silou a semenom života. Je zdravá, onanujte všetci, tvrdia civilizovaní „vedci“. Zároveň ponižujú pohlavné spojenie dvoch ľudí na sex. Na zábavu. Popierajú duchovnú hĺbku spojenia dvoch síl v čine tvorenia, v počine plodenia nového života. Milovanie je jednou z brán k osvieteniu. Spojením mužského a ženského, myslenia a srdca, sa ocitáme v strede a tvoríme. Nachádzame radosť. Blaženosť. Bohatstvo. Silu. Sú aj iné cesty k osvieteniu. Jedna vedie cez prítomný okamih, druhá cez zážitok blízky smrti. Ďalšia cez rozjímanie. Cez úzadie v prírode. Niekomu pomôže zakázaná rastlina. Často nás navedú práve zakazované, tajomné, potláčané, divné či zamlčiavané veci. Ciest je veľa.

Títo „kňazi“ vyzdvihujú jednotlivca. Vyzdvihujú súťaženie. Vyzdvihujú sebectvo a pachtenie sa za ziskom. Tak, ako previazané prúty kráľa Svätopluka sú silné, nezlomné – tak aj previazaní, prepojení ľudia sú nezlomní. Títo kňazi vytvorili kapitalizmus, hospodárstvo založené na odmeňovaní sebeckosti. Hospodárstvo, v ktorom jedinou hodnotou sú peniaze. Učia deti pachteniu sa za týmito peniazmi. Vedú ich k nerovnováhe rozumu. K viere vo vedu. Ku konzumu „faktov“, poznatkov. Zatieňujú vedomie, múdrosť. Trestajú vlastné hľadania – tak, že trestajú každú chybu, ktorá nevyhnutne prichádza s hľadaním. Učia deti potláčať city a programujú ich. Robia z nich stroje ženúce civilizáciu ďalej. Keby títo opití kňazi ešte mali kontrolu nad svetom, zastavili by to. Ničí to Zem. Ničí to človeka. Ničí to ich samých. Oni však už civilizáciu neovládajú. Už dávno nie. Sú to živoriace trosky ovládané myšlienkovými bytosťami, ktoré kedysi stvorili. Týmito kňazmi, vedcami, politikmi a bankármi sa už nemusíme zaoberať. Sú nepodstatní. Sú to bábky. Naprogramované stroje. Civilizáciu ovládajú myšlienky. Cudzopasné myšlienkové bytosti. Je to na nás ľuďoch, aby sme to zastavili. Dokážeme to zastaviť. Máme vôľu, moc nad naším osudom. Nie peniaze sú dôležité – ale kvety. Kvety pučiace spoluprácou v tvorení. Kvetmi sú naše deti a aj rastliny, ktoré pestujeme. Kvetom je naše duchovno, naša kultúra. Naše báje a rozprávky. O tieto kvety sa treba starať, týmto treba dávať silu: našim deťom. Kde je myšlienka, tam je sila. Na čo sa sústredím, to posilňujem. Na čo sa pozerám, tomu sa podobám. Dávajme silu našim kvetom, nie cudzopasným myšlienkam civilizácie.

Kde sa tieto cudzopasné myšlienky nachádzajú? V našich mysliach. To, čo máme v mysli, sa zákonite premieta do nášho hmotného sveta. Ak myslíme na sladkosti, zrazu sa pristihneme, ako si sladkosť kupujeme. Čo sa stane, keď si uvedomíme, že sladkosti nám škodia a začneme myslieť napríklad na prechádzku lesom? Kde skončíme, v obchode alebo lese? Myšlienka na prechádzku sa zhmotnila. Teraz sa zamyslite, čo s nami asi robí televízia, čo robí ten príval cudzích obrazov?

Teda ako sa nepriaznivých cudzopasných myšlienok zbavíme?

Ovláda myseľ svojho človeka, alebo človek svoju myseľ? Vidím okolo seba oba prípady. Dakto hovorí, že “Myslím, teda som”. Taký človek sa stotožňuje so svojimi myšlienkami, svojou mysľou. Ak si ale ty myšlienkami, kto je ten, kto ich pozoruje? Kto je ten, kto vníma, čo mu behá hlavou? Čo je pre nás lepšie? Keď nás ovládajú myšlienkové bytosti? Alebo, keď my ovládame ich a určujeme si, s ktorými budeme spolupracovať?

Prvým krokom je uvedomiť si, že to, čo nám lieta mysľou, nie je dané. Máme nad tým moc. Dokážeme si v mysli upratať, očistiť sa od neprospešných, cudzopasných myšlienok.

Druhým krokom je rozpoznanie toho, čo treba vyhodiť. Ako rozpoznám, že nejaká myšlienka mi škodí a berie mi silu? Tak, že si to uvedomím. Začnem žiť vedome. Začnem sa správať a konať vedome. Nie samočinne. Vedome sa zamýšľam nad tým, ako konám. Aké rozhodnutia robím, ako žijem – a aké myšlienky za tým stoja. Často nám pomôže aj naše podvedomie, naša duša: vycítime to.

Dajme tomu, že už viem, že myšlienka na cukríky mi škodí. Cukor spôsobuje kopu chorôb, je návykový a navyše nám kazí zuby. Ale stále mi sladkosti lietajú mysľou. Čím viac ich naháňam, tým sú silnejšie – tým viac pozornosti, svojej sily, im dávam. Ako to teda spraviť? Ako sa ich zbaviť?

Prichádzame k tretiemu kroku. Dobre nám poslúžia obrazné úkony – úkony v našej predstavivosti. Predstavím si, že nepriaznivé myšlienky zo seba splachujem, keď sa umývam. Predstavím si, ako im prikazujem odísť a oni odchádzajú. Spôsobov je veľa. Môžme si to spraviť sami, alebo nám môže niekto pomôcť. Keď našich predkov, naše prastaré matere a otcov, niečo ťažilo, išli za vedmou. To čo ich ťažilo nemusela byť telesná choroba, často bola duševná, myšlienková. Vedma bola vedomá žena. Tá si uvedomila pôvodcu ťažkostí. Na telesné choroby použila bylinky a maste. Ak si uvedomila, že pôvodcom ťažkosti je myšlienková bytosť, tak ju spolu za pomoci predstavivosti obrazným úkonom odohnali.

Takýto úkon si môžme spraviť aj sami. Nemusíme ísť za vedmou, vedomie však potrebujeme. Ide o to, vedome sa zamýšľať nad našimi myšlienkami a pomocou predstavivosti si v nich robiť poriadok. Nemusíme (a ani by sme nemali) tieto cudzopasné myšlienkové bytosti menovať. Nemusíme dokonca ani vedieť, čo presne sú tieto škodlivé bytosti zač. Stačí na ne odkázať a toto dokážeme spraviť obrazne. Dôležité je, že si ich uvedomujeme. Naši predkovia plašili jednoducho „zlých duchov“ – a cudzopasné myšlienky utekali. Keď si niečo „v duchu“ povieš, kde si to povieš? Aká je to „duševná práca“? Čo je to, byť „duchom prítomný“? Čo je to náš „duch“? Je to naša myseľ? Môžu byť „zlí duchovia“ vlastne zlé myšlienky?

My si nemusíme predstavovať zlých duchov. Možno je nám dnes zrozumiteľnejšie povedať: „To, čo ma ťaží a viaže a berie mi silu“. Táto veta odkazuje na všetky cudzopasné myšlienkové bytosti v nás, na všetkých zlých duchov. Už ich vieme pomenovať, osloviť ich, a môžme ich v našich predstavách začať vyháňať. Zvykne to ísť ľahšie, ak si myšlienky kreslíme, čmárame. Napíšeme na papierik čiary, vlastne písmenká, slová. Naši predkovia dakedy kreslili jednoduché znaky z čiar – písané slová poslúžia ale rovnako dobre. To, čo chceme podporovať, to si necháme niekde na očiach, nech to vidíme. To, čo si neželáme, to spálime. Spolu so spálenými slovami odídu aj nepriaznivé myšlienky. Naša myseľ sa vyčistí. Naši predkovia tomuto úkonu hovorili čiarovanie. Znak, ktorý kreslili bol často krížik – dve skrížené čiary. Jedna čiara bola nežiadaná myšlienka, a druhou ju prečiarkli, presekli. Ak chceli podporiť dobré myšlienky, nakreslili trojkríž, znak stromu života.

Začnime žiť vedome. Rozpoznajme klamstvá a vyžeňme ich zo svojej mysle. Zo svojho ducha. Klamstvá zmiznú. Rozpadnú sa. Pominú. Neprežijú pravdu. My sa začneme správať inak. Prestaneme jesť sladkosti. Piť víno. Vedomým životom pôjdeme druhým ľuďom príkladom. Získame silu, ktorú nám predtým odsávali a viazali cudzopasné myšlienkové bytosti. Opadnú naše putá. Zmení sa náš život. Sami budeme mať moc nad svojím osudom. Sami budeme svetlom, kvetom a stromom života. Budeme robiť to, čo je naozaj prospešné. Budeme prospievať sebe aj okoliu, svojej rodine, priateľom, prírode, kruhu bytostí… Budeme žiť v radosti a naplnení.

Tak ako zviazané prúty kráľa Svätopluka sú silné – tak aj my sme silní – keď sme prepojení. Prepojení vzťahmi. Čím je nás viac prepojených, tých je viac spojení. Spojení nie je násobne viac – je ich mnohonásobne viac. Počet spojení stúpa strmou krivkou. Naša sila stúpa strmou krivkou. Prepájajme sa. Do rodín. Rodov. Nachádzajme svoje korene. Zahadzujme umelé hierarchické a iné obmedzujúce štruktúry. Budujme spoločenstvá blízkych prepojených ľudí. Žime vo svetoch rodov a spoločenstiev. Otvárajme sa jeden druhému, uvedomujme si dôležitosť spojenia. Tvorme spoločne našou spoluprácou zdieľané hodnoty, pre nás všetkých. Tvorme kvety vyrastajúce z múdrosti priezračnej vody. Z múdrosti rovnováhy a spojenia. Zo stredu, zo srdca. Chváľme dary, ktorým sa nám dostáva. Prijímajme a dávajme. Navzájom a pokorne. Zlaďujeme sa v ustavičnom kolobehu života. Radujme sa zo života. Ďakujme. Obetujme kúsok seba. Časť našej životnej sily a poskytnime ju do kruhu bytostí. Všetci získame. Rody dnes často presahujú štáty – nachádzajme zabudnuté spojenia a šírme medzi sebou vedomie svetom.

Často je to veľmi ťažké sa prepojiť. Sme zalezení každý vo vlastnej škatuli a bojíme sa ju otvoriť. Bojíme sa objaviť samých seba. Objaviť silu spojení s inými ľuďmi, s inými bytosťami. Bojíme sa pozrieť do očí pravde. Skrývame sa do krabice klamstiev. Prečo? Bojíme sa svojej sily. Bojíme sa samých seba. Naozaj? Sme uplatení konzumom. Zapchali nám hubu rožkom s rumom. Zatemnili oči pozlátkom. Zabednili myseľ podlízavými lžami. Áno. Áno. Ale…

Chceš žiť plnohodnotne? Chceš byť šťastný? Zdravý? V radosti? Chceš mať silu? Chceš sa cítiť potrebný, chceš napĺňať svoj život? Chceš byť prijatý? Ľúbený? Uznaný? Bohatý? Chceš žiť v kruhu blízkych ľudí? Chceš tvoriť? Prekvitať? Chceš žiť prirodzene? V súlade s prírodou? Tvorivo? Ladne?

Je na čase spraviť rozhodnutie.

Prestať živoriť.

Prestať prešľapovať na mieste a opájať sa malinovkou.

Chcem žiť alebo nie?

*

*

*

A kde sú kútne plachty? Na obrázkoch nižšie. Kútna plachta chránila šestonedieľku počas týždňov po pôrode, kedy bola s dieťatkom najzraniteľnejšia. „Ochranný význam malo použitie červenej farby, motívov kohúta, draka, Baránka Božieho, prípadne kruhu (symbol slnka). Žltá farba a zobrazenie stromu života vo forme kvetinového kra znamenali plodnosť a potomstvo, srdce lásku a radosť…“ (uluv.sk) Možno, že nešlo len o ochranu – ale aj o predávanie múdrosti, sily a vedomia. Čo ak je to správa pre dieťa, ako nájsť samého seba? Ako sa vo svete nestratiť?

Čo ak je to správa pre ostatných, že dieťa je kvetom života? Že novonarodené je vo svojom strede, v srdci, v strede svojho malého sveta. Je malým bohom. Je klíčkom stromu života. A že mu treba pomáhať a chrániť ho, kým nezosilnie. Pomáhať mu udržať si tento stred. Tak, ako sa na Vianoce rodí nový boh – nové Slnko – a po celú zimu je slabé – tak aj bábätko.

„Pretože v magickom zmysle musela byť šestonedieľka do úvodu (vádzky) chránená od zlých vplyvov, za kútnu plachtu nesmeli vojsť ani najbližší príbuzní mužského pohlavia a žena nemala spoza nej vychádzať.“ (uluv.sk)

Čo boli tie zlé vplyvy? Možno po prvých šesť týždňov nesmel k bábätku nikto, kto nie je v rovnováhe. Nikto, kto nie je bohom – aby dieťa nezmiatol, neoslabil. Aby sa prostredníctvom nikoho nemohli zhmotniť cudzopasné myšlienkové bytosti. Aby sa tieto bytosti nemohli zhmotniť do žiadneho konania, slov alebo činu, ktoré by mohli ohroziť rovnováhu, srdce dieťaťa. Klíček treba chrániť, kým nezosilnie, nevyrastie. Kým nevyrastie na múdreho, silného a srdečného mladého človeka.

Ako sa správame k novonarodeným bábätkám dnes?

*

*

*

Vzory a obrazy na kútnych plachtách:

Kútna plachta, srdce a kvet životaKrížiková výšivka na konopnom plátne. Kútna plachta. Viničné. Rok 1897.4_004Jelene a kvet života. Škoda, že nie je väčší výsek.

*

*

*

Ak cítite tieto state ako dôležité – šírte ich. Rozprávajte o nich. Zdieľajte.

Ďakujem Žiarislavovi za článok, ktorý mi veľa osvetlil: Kam putujú duchovia.

5 thoughts on “Odpoveď a kútne plachty

  1. Je mi sympatický neslovensko-slovenský slovník, ale v článkoch máte dosť neslovenských vyjadrení
    ako tu napr. “predávanie vedomostí” , inde “Riešenie zo spoločenského hľadiska nastieňujem v…”

    • Hej, semtam sa mi stane, či vytvorím neslovenskú vetnú skladbu – hovorím viacerými jazykmi a často bývam v neslovenskom prostredí. Tak ma prosím opravte, ako sa to povie lepšie, ladnejšie…

  2. Spätné upozornenie: Turíce a obrady | krkavec

  3. Ďakujem, cez sen s bielou plachtou som našla váš článok a ďakujem, našla som odpoveď na moju otázku. Veľká vďaka. Súhlasím s odpoveďou bicikla. Ľubica

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s