Normálny muž a žena

524181_2347158574312_473948467_nPredstav si palicu. Jeden jej koniec je modrý. Smerom k druhému koncu palica plynulo prechádza do červena. Ak máš dobrú predstavivosť, kľudne viď ten prechod ako dúhový. V strede palice je jej ťažisko. Tam ju chyť. Tvoja ruka teraz delí palicu na dve rovnaké časti. Smerom ku krajom sa každá farba posilňuje a na kraji je vo svojej krajnosti.

Táto palica znázorňuje mužskosť a ženskosť v každom z nás.

Na modrom konci je mužská krajnosť. Tu je hrubá sila. Nátlak. Bezcitné myslenie. Chcenie. Obmedzovanie a vymedzovanie. Prijímanie v podobe nútenia a násilného vyžadovania.

Na červenom konci je ženská krajnosť. Tu je prílišná jemnosť. Poddajnosť. Cítenie a nerozumnosť. Neobmedzenosť a neohraničenosť. Plynulosť. Neobmedzené dávanie – teda na úkor seba.

Obe tieto krajnosti môžu byť za istých okolností potrebné, ako dlhotrvajúci stav sú však ničivé. Pre bytosť aj pre jej okolie.

Na mužskej strane je prijímanie. Na ženskej dávanie. Prijímať – dávať. Potrebujeme oboje. Nemôžme niekto iba dávať a niekto iba prijímať. Musí sa to vyvažovať – striedať. To je podstata výmeny, obchodu, tvorenia, spolupráce – vlastne tvorby hodnôt. Toto miesto približného stredu palice, tam, kde sa mužské a ženské stretáva, je miestom prúdenia síl a zdroja životnej sily. Spojením mužského a ženského vzniká nový život. Spojením dávania a prijímania je tvorivá spolupráca – vzniká pridaná hodnota. Tu je Zdroj. Dávať môžeš aj nehmotné veci, napríklad dobrú radu či silu v podobe citov. Môžeš poďakovať, môžeš ľúbiť…

Vnútri každej bytosti, v každom celku, je aj mužská aj ženská časť. V každom mužovi je vnútorný muž a vnútorná žena. V každej žene je vnútorná žena a vnútorný muž. Každý vieme dávať aj prijímať. Každý vieme myslieť aj cítiť. Každý vieme mať svoje ohnisko aj na duchovnej aj na duševnej úrovni. Len nie súčasne. Buď si v jednej krajnosti alebo v druhej. Môžeš ich striedať. Môžeš byť medzi nimi – v rovnováhe. Potom sa dokážeme vzájomne pochopiť, poňať jeden druhého. Dobré je smerovať k rovnováhe. V tomto bode ťažiska palicu totiž najľahšie unesieme. Dobré je zlaďovať sa navzájom. Keď sa uvoľníš, ide to prirodzene samo.

Ale zrada! Ak by sa dostal ako muž do rovnováhy – ak by sa tvoja perná mužná sila vyrovnala s tvojou ladnou ženskou silou – prestávaš byť mužom. Už by si nebol „on“ ani „ona“ – bol by si „ono“. V dokonalosti by si presiahol pohlavia. Oslovuje ťa tá predstava? Mňa nie… Je však aj príjemnejšia možnosť priblíženiu sa rovnováhe. Nemusíš sám v sebe vyrovnať obe sily. Môžme to spraviť spoločne ako druh a družka. Presiahneme mužskosť a ženskosť – v páre – v širšom celku. V tomto celku sa blížime v rovnováhe – a zároveň každý ostávame vo svojej prirodzenej sile. Podarí sa to však len pod podmienkou, že prekonáme a presiahneme vzájomné rozpory, že prijmeme svoje odlišnosti a dokážeme sa oddať – spojíme sa v dopĺňaní.

Ani žiadna z krajností a ani hocijaký bod medzi krajnosťou a rovnováhou nie je zlý. Každý stav môže byť niekedy výhodný a prínosný. Každý stav môže niekedy pomôcť nastoliť rovnováhu – možno v oveľa širšom celku. Niekedy je dobré chytiť palicu za koniec, načiahnuť sa a zhodiť jablko zo stromu. Dobre je vtedy, keď muž aj žena sú schopní chytiť palicu v hocijakom bode jej dĺžky – tam, kde práve potrebujú. Keď muž vie dávať a cítiť. Keď žena vie prijímať a myslieť.

*

Dnes čelíme dosť neutešenému stavu.

Už tisíc rokov máme u nás nútený patriarchát. Dôsledkom toho sme v nerovnováhe.

Od križiackych výprav a vierozvestných misií. Od násilného prevratu ku ktorému došlo pred tisíc rokmi.

Od vyvraždenia západných Slovanov, ktorí dakedy žili na území dnešného Rakúska a Východného Nemecka. Od núteného prebratia pokriveného náboženstva. Ježišovo učenie bolo zneužité ako pozlátko či ako syr v pasci na myši…

Hrubou surovou mužskou silou a bezcitnou mysľou nás donútili vzdať sa pôvodného zbožňovania a uctievania rovnováhy a prebrať nanútené uctievanie mužskej krajnosti. Uctievanie jediného správneho mužského boha. Uctievania muža kráľa či pápeža vládnuceho donucovaním, chcením, zavádzaním a vojenskou silou.

Rovnováha v nás je však hlboko. Rovnováha je v našej prirodzenosti. Je v prirodzenosti všetkých živých bytostí. Všetci prirodzene smerujeme k rovnováhe.

Hrubej sile sme sa poddali. Platíme dane, nechali sme si vziať krajinu. Nechali sme si pošliapať a odcudziť našu kultúru. Hrubej sile nemožno vzdorovať. Môžno sa len stiahnuť, prispôsobiť a počkať, kým opadne…

V nepozorovanej chvíli sme vždy vyrazili smerom k rovnováhe. Odvracali sme sa od mužského boha a obracali sme sa k uctievaniu citlivej a jemnej panny Márie, nepoškvrnenej mužom. Obracali sme sa k druhej krajnosti snažiac sa čo najrýchlejšie nájsť rovnováhu. Ženy nepoľavili a skryte pôsobili. Na duchovnej a citovej rovine pomaly smerovali misky váh znova smerom k rovnováhe. Odpoveďou vládnucej hrubej mužskej sily bol hon na čarodejnice. Vyhlásenie ženskosti za diabolskú a nebezpečnú.

Neskôr bola vymyslená inštitúcia – školstvo. Jeho úlohou je nútiť a hodnotiť – a takto viesť deti k bezcitnému mysleniu. Deti, ktoré sú prirodzene v rovnováhe sa vplyvom „vzdelania“ postupne ocitnú v nerovnováhe mužskej krajnosti. Donucovanie v deťoch tiež zabije prirodzenú chuť do učenia a ostanú tak obmedzené na to, čo ich inštitúcia nasilu naučí. Dve muchy jednou ranou.

Prečo nás vlastne tlačia do nerovnováhy?

Pretože v nerovnováhe sme slabí. V nerovnováhe máme len veľmi slabé napojenie na zdroj sily. Len ťažko spolupracujeme. Len ťažko spolutvoríme. A ak aj niečo vytvoríme, rýchlo sa to rozpadá. Ako slabí sme nesvojprávni. Sme ľahko ovládateľní služobníci.

*

Udržanie nerovnováhy vyžaduje veľmi veľa sily. Vlastne skoro všetko, čo vytvoríme, je použité na to, aby sme vzdorovali prirodzeným silám pôsobiacim smerom k rovnováhe.

Namiesto toho, aby sme prirodzené sily využili, im vzdorujeme. Nútime a svoje okolie žiť neprirodzene. Nútime rastliny, aby rástli v radoch a aby na poli nerástlo nič iné. Potrebujeme na to úžasnú silu strojov a veľa hnojív a jedov, ktoré zem ničia a výnosnosť poľa a akosť jedla ustavične klesá. Dnes jeme zväčša jedy. Dá sa však aj inak. Prirodzené sily možno využiť…

Vynašli sme normy. Zákony, obmedzenia, vyhlášky, predpisy… Veľmi veľa sily ide do ich dodržiavania a donucovania, aby boli dodržané. Podstatou týchto noriem je brániť prirodzenému smerovaniu k rovnováhe. Vzdorovať. Robia nás normálnymi. Normálnosť je chorobný stav trvalej nerovnováhy. Tieto predpisy, normy, zákony a obmedzenia si môžeš predstaviť ako povrazy, ktoré pútajú tvoju ruku v istom mieste palice a zabraňujú ti prechytiť si ju bližšie k jej ťažisku, bližšie k rovnováhe. Viažu ťa.

Predpisy sú úzko späté s formálnymi štruktúrami – s inštitúciami. Inštitúcia je pevná konštrukcia, ktorá umožňuje aj jedincom, ktorí sú v nerovnováhe, spolupracovať. Bez nej by to nedokázali. Medzi jedincami v nerovnováhe je totiž rozpor a sami sú vo vnútorných rozporoch. V rozpore medzi normami a prirodzenosťou. Sú napätí. Nectia jeden druhého. Hádajú sa. Palicu držia na koncoch a vysiluje ich to. Život je pre nich ťažký. Sú v mužskej krajnosti a ustavične sa do niečoho nútia a berú si navzájom silu. Kradnú si silu. V nerovnováhe sú ďaleko od Zdroja. Takíto jedinci sú na inštitúciach závislí. Sú na ne odkázaní. Bez pevných pravidiel kedy a ako kradnúť by nedokázali pracovať. Zdierajú jeden druhého. Vyťažujú do krajnosti ľudské a prírodné zdroje. Sú uzavretí a neschopní. Predháňajú sa, kto je krajnejším mužom. Kto je väčší macho či kápo, kto má väčšie auto, väčší dom, viac sexu, viac peňazí. Kto viac nakradne… Ženy sa pretekajú, ktorá má módnejšie oblečenie, viac šperkov, väčšieho samca… Vo vnútri sú to chorí, falošní a osamelí ľudia. Inštitúcie akoby žili vlastným životom a týchto ľudí zneužívajú pre vlastné ciele.

Z čoho žijú tieto inštitúcie? Keď silu iba berú?

Vysávajú Zem.

*

Je normálne dávať dieťa do školy. Je normálne, keď žena rodí v nemocnici za prítomnosti bezcitných mužov. Je normálne platiť dane inštitúciám vynucujúcim normálnosť…

Je normálne žiť bezcitne a uzavreto. Je normálne, keď muži nerozumejú ženám…

Ako vlastne vyzerá tá stratená rovnováha?
Čo je opakom normálneho? Čo je nenormálne?

Úcta.

Tým ťažiskom palice, kde sa stretáva dávanie a prijímanie, kde sa stretáva mužskosť a ženskosť, je úcta. Vzájomná úcta umožňuje prirodzene nenútene spolupracovať. Ctíme jeden druhého. Neoklameme ho. Pomôžeme mu. Ctíme seba. Nenecháme sa klamať a využívať. Je to spolupráca prínosná pre obe strany. Tu leží skutočné bohatstvo. Skutočný boh. Bohatstvo zdravia a dobrých vzťahov. Bohatstvo tvorenia hodnôt a nového života. V strede, v miere…

Všetko prirodzene smeruje k bohu. K bohatstvu, k prekvitaniu, k rovnováhe. K prirodzenosti.

*

Aký je náš stav?
Aký je stav našej spoločnosti?

Muži si vynucujú mužskú krajnosť.
Ženskosť je potláčaná.
Veľa žien sa prispôsobilo. Prijalo mužskú krajnosť. Stali sa z nich učiteľky, poslankyne, policajtky, úradníčky…

Veľa mužov a žien je vo vzájomnom vzťahu, kde obaja sú v nerovnováhe. Držia spoločnú palicu každý za iný koniec a nevedia sa zladiť. Muž ženu utláča – alebo naopak. Nedokážu sa prepojiť a prejaviť sa… Obmedzujú sa navzájom.

Je nám prirodzené aj dávať aj prijímať. Väčšina žien vie dávať aj prijímať. Pozná aj svoju vnútornú mužskosť aj vnútornú ženskosť. Aj keď často svoju ženskosť potláčajú. Nosia nohavice. Berú antikoncepciu. Nútia a využívajú…

Ženy sú celistvejšie. Hýbu sa aj v mužskej aj v ženskej oblasti.

Muži sú naproti tomu stratení. Čím viac sú stratení, tým viac sa ťahajú do krajnej mužskosti. Viac berú, rozkazujú, nútia. Sú napätejší a zúrivejší. Padnú na hubu. Prirodzene ich to ťahá k rovnováhe a oni znova a znova strácajú silu, aby sa ťahali ku krajnosti.

Nerozumejú ženám. Sú bezcitní. Ženskú oblasť totiž popreli. Nevidia ju. Muži popreli vlastnú vnútornú ženu. Popreli polku svojej bytosti. Nevidia citový a duchovný svet. Ženy sú pre nich bláznivé, nebezpečné, iracionálne, hysterické. Dobré sú vtedy, keď sa správajú ako muži. Keď sa im prispôsobia. Keď sa poddajú. Veľa žien sa poddá. Majú ale často nadhľad… Vidia celú dĺžku palice. Aj keď si toho nie sú vedomé.

Muži vidia zväčša iba polku.

Aké je teda riešenie?

*

Zmena zámeru.

Keď zmeníš cieľ sústavy, sústava sa začne sama premieňať. Zmena cieľa je najsilnejší spôsob, ako ovplyvniť sústavu. Sústava si ty sám. Sústava je vzťah dvoch ľudí. Sústava je rodina, spoločnosť, Zem…

Zameraj sa na rovnováhu. Skúmaj krajnosť, ktorá ti uniká.

Pusti sa inštitúcií, predpisov a predstáv, ktoré ťa pútajú a viažu. Prestaň byť normálny.

Zruš dohody v tvojej mysli, ktoré ti boli nanútené. Získaš späť stratenú silu.

Ako?

Keď budeš mať jasný zámer – prostriedky a spôsoby začnú prichádzať samé.

*

*

*

2 thoughts on “Normálny muž a žena

  1. prednedavnom som pisal miniblog s velmi podobnymi slovami ako su tu uvedene v zavere:

    “Pusti sa inštitúcií, predpisov a predstáv, ktoré ťa pútajú a viažu. Prestaň byť normálny.
    Zruš dohody v tvojej mysli, ktoré ti boli nanútené. Získaš späť stratenú silu.”

    svata pravda!

  2. Spätné upozornenie: Muž a žena | Atlara's Blog

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s