Matka Zem

Albin Brunovsky – Karsta vasara IIMal som asi 14 rokov. Vrátil som sa natešený domov zo školy. Chcel som s mamou zdieľať svoje pocity, svoju radosť. Pustil som sa jej rozprávať, čo sa mi prihodilo: vyviedol som niečo vtipné a za trest som ostal po škole.

Mama neporozumela. Akoby mohla? Veď radosti sa nedá porozumieť… Boli to city, čo som zdieľal. Mama ma neprijala. Neprijala to, ako sa cítim. Naopak. Vzdorovala mi. Nakričala na mňa. Zničila moju radosť: „Prečo si bol v škole zasa zlý?“ vyčítala mi.

Cítil som, ako by mi vysala životnú silu, vysala nadšenie. Cítil som krivdu. Ja som sa otvoril, bol som úprimný, chcel som zdieľať pekné pocity – a ona mi zasadila ranu.

Nebolo to prvý raz. Vtedy som si zaumienil, že jej už o ničom nebudem hovoriť. Už jej nikdy nič bytostné nepoviem. Citovo som sa pred ňou uzavrel. Odrezal som sa od matky. Nebola mi matkou. Neprijímala ma.

Prešlo pár rokov. Cítil som sa akísi uzavretý a odrezaný. Sám v umelom svete. Bez spojenia. Príroda bola pre mňa len akási kulisa. Tušil som, že niečo nie je na poriadku… Pomoc prišla nečakane. Zo zvedavosti som sa zúčastnil dielne o liečení prostredníctvom nebeskej sily. Takéto veci som si vtedy nepripúšťal – dielňu však viedol jeden priateľ, ktorému som dôveroval. Skúsil som to. Priateľ ma previedol zasvätením. Otvoril sa mi korunný a srdcový prameň. Zrazu akoby cezo mňa začal prúdiť vietor. Svieži silný vietor. Bol som otvorený. Dokorán. Cítil som spojenie so Zemou. S Vesmírom. Začal som cítiť. Začal som byť schopný ľúbiť…

Ešte zdravý nie som. Ešte v sebe cítim zábrany, cítim potlačené, neprijaté boľavé miesta… Postupne sa to čistí. Čistia sa rany, ktoré som utŕžil ako dieťa a ako mladý človek. Vyplavuje sa hnis. Zem ho prijíma. Pretvára. Zlé na dobré obracia. Musí to ísť všetko von… Inak tie rany posuniem na vlastné deti, tak ako to moja mama posunula na mňa…

Mama si tieto riadky prečítala. Bola dotknutá, smutná, nahnevaná… Zmierili sme sa. Dlho sme plakali. Prijali sme sa navzájom. Neuvedomoval som si, čo sa deje – samo sa to v nás liečilo a celilo. Prelievali sa tie city, tá živa dlho zadržiavaná – otvorili sme sa navzájom. Bolo to krásne. Mamu ľúbim a povedal som jej to. Cítil som to. Nebolo treba slov. Prvý raz som jej to mohol úprimne povedať. Slzy nám tiekli. Len starká, čo s nami tiež sedela, nič nechápala – núkala nám tabletky na ukľudnenie…

*

*

*

5 thoughts on “Matka Zem

  1. a zase si nenapisal to najzaujimavejsie. Co si to vyviedol?😀 inak toto mi pripomenulo mojho syna ked ma minule s rozziarenymi ocami vital v skolke, ze : mami vies jak sme sa s Alexom hrali ked sme boli na hanbe?😀

  2. Ja som raz nasu slovencinarku priviedla na pokraj nervov, lebo cez prestavku som sa stavlia, ze si strcim cele jablko do huby a podarilo sa sice, ale potom sa mi uz nedalo vybrat a nedalo sa mi ani pohnut, musela som celu hodinu s otvorenou hubou v ktorej bolo narvane jablko sedet a cakat kym sa rozmoci. Tym padom som sa mohla len zucastnene a chapavo pozerat ako sa ucitelka rozculuje🙂

  3. neposudzuješ veci trochu tvrdo a jednostranne. Matka nie je ako tvoj kamarát, ktorý sa bude baviť na tvojich vylomeninách a keď treba znášať dôsledky tak potom ťa nepozná. Matka bude pri tebe stáť v dobrom či v zlom. Jej láska nemá hranice, tak nehovor nič o cite. Chce ťa len chrániť ako to najlepšie ako vie. Že niekedy nechápe tvoje pocity. Ty chápeš jej pocity vždy? Skús sa na veci pozerať aj z jej pohľadu, zohľadni jej prežité roky, starosti, povinnosti a až potom odsudzuj. Prečo očakávaš, že druhí majú chápať tvoje pocity a ty ich nie? Nikdy sa neodrežeš od matky, odrezať od svojich koreňov sa nedá. Môžeš však prestať z nich nasávať všetku dostupnú životnú silu. Budeš žiť, rok, dva, desať, môžno viac a potom si uvedomíš, že vlastne živoríš. Dôvod? Matka? Nie, tá by ti aj vlastné srdce dala. Ty sám si si to spôsobil, v nevedomosti, vo vlastnej samoľúbosti. Láska znamená aj odpúšťať a veriť v dobro. Kto má v srdci lásku nemôže hovoriť o nejakom hnuse, nemôže len viniť iných a seba vidieť ako obeť.

  4. Respektujem tvoje city, ale zda sa mi ze tento clanok nie je velmi vhodny uverejnenia. Kazdy sme iny a mame svoje chyby, ale povedat nieco taketo na vlastnu mamu je podla mna dost skarede. Ked si predstavim ze by som bola mamou a moje dieta by mi raz nieco taketo povedalo, tak by ma to velmi zasmutilo, je to jedna z najhorsich veci co moze dieta povedat vlastnej matke. Lebo vela tych chyb urcite spravila z nevedomosti, a skutocny problem je v tom, ze malo rodicov sa vie vcitit do toho ako dieta vidi a vnima svet, uz to jednoducho zabudli. A ty ked si to teraz vies uvedomit tak by si mal vediet aj odpustit. Ak teda nechces ublizit najblizkejsiemu cloveku ktoreho mas. Ktoremu prave tymto clankom velmi ublizujes, viac ako si schopny si predstavit, lebo ty si nikdy nebol mamou.

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s