Trojvršie

xIMG_1042-tvojvrsieCítiš sa byť Slovák, Slovenka? Cítiš sa byť Sloven?

Aké pocity sú vo tvojom vnútri?

Aké je to, to slovenské?

Ľudové piesne? Roľnícky život našich predkov? Prostosť? Pobožnosť? Čestnosť?

Je tam niečo nástojčivé v našich pocitoch. Veľmi nástojčivé. Až tak, že je to nepríjemné…

Radšej skĺzneme preč… Utečieme…

K pizze, k cudzím piesniam… K západnej móde tričiek a šiltoviek… Krátkovlasích hláv… K uctievaniu peňazí… Aj bohatstvo už poznáme hádam len v tomto zmysle… A pritom je tam v koreni slova Boh.

Kde sa berie ten nepríjemný pocit? Je to bolesť?

Určite sú tam rany. Rany nášho ducha. Nášho spoločného slovenského ducha. Ducha nás a našich predkov.

Tento duch je mohutný. Je to hora. Ty stojíš na vrchole s tvojím osobným duchovnom. S tým, čo uctievaš – s tvojou kultúrou, myšlienkami… Pod tebou sú tvoji rodičia s ich duchovnom, ich kultúrou. Pod nimi sú štyria prarodičia, ôsmi prastarkí… Hora mohutnie smerom dole ku koreňom – až sa spojí s inými horami, až oblapí celú Zem…

Čo sa stalo?

Čo sa stalo s našou kultúrou? Slovenskou? S duchovnom našich predkov?

Rany, násilné prevraty, krivdy, neúcta k predkom, poprenie ich ducha…

Ulietame v krútňave kapitalizmu a uctievania peňazí ako jedinej podoby životnej sily, ako jedinej podoby bohatstva a moci… Zneucťujeme komunizmus – a pritom sa veľa našich starých rodičov, veľa našich rodičov odovzdalo tomuto duchu… Zneucťujeme kresťanstvo… Zneucťujeme… Neprijímame…

A pritom sú to všetko časti. Čiastočky celku. Časti ktoré skladajú celok, pohľady ktoré sa dopĺňajú do celistvého pochopenia. Pochopenia nášho ducha. Scelenia nášho ducha. Scelenia, uzdravenia rán nášho ducha. Nášho slovenského ducha.

Prijmime duchovo predkov.

Aj to duchovno, ktoré im bolo nanútené, to, ktoré naší starkí prijali nedobrovoľne. Ale prijali ho. A srdcom premenili.

Cudzie duchovná. Cudzie duchy.

Čo sa stane, keď začneš dávať silu cudziemu duchovi, na úkor toho tvojho vlastného? Na úkor vlastného ducha svojho, ducha svojho rodu…? Keď živíš ducha kapitalizmu, komunizmu, katolicizmu… Stávaš sa otrokom. Odovzdávaš svoj život niekomu cudziemu. Robíš na niekoho mimo teba. Na cudzieho ducha, toho buduješ, tomu odkazuješ svoje deti… Zapredávaš svoju dušu cudziemu duchovi… Či už bol tento prijatý po nátlakom alebo z biedy a tlaku vďačne… Možno to bola obeť, aby sme prežili. Možno je už čas zvrátiť sa.

Cudzí duchovia sú tie okolité hory. Tvoja hora vrcholí v strede tvojho sveta. Stojíš na hore.

Na kráľovej holi stojí strom zelený. Je to strom života. Ty si teraz živý. Ty rastieš na vrchu hory, čerpáš živiny z koreňov, rastieš z duchovna tvojich predkov. Od nich, od mŕtvych čerpáš silu, živu, nadchnutie, myšlienky, nástroje, na ich odkaze staviaš…

Okolité hory… Čo sa stane, keď zrazu zostúpiš z tvojej hory? Na nejakú cudziu horu? Zrazu si slabý. Stratil si svoj stred. Možno ťa strhnú cudzie prúdy…

Svoju horu ľahko opustíš. Ľahko zídeš dolu. Ľahko odídeš, utečieš od rozporov, ťažkostí doma, necháš ich nevyriešené, rany otvorené – ujdeš do sveta…

Stúpaš na inú horu. Buduješ, dávaš živu, snažíš sa. Naši rodičia, starí rodičia opustili horu predkov, opustili ju ľahko, s trpkosťou ale začali šľapať horu komunizmu. Zrazu už nemohli ďalej. Odmietli sa ale obzrieť tam, odkiaľ prišli – pohľad na okolie by bol krásny – zároveň však príliš boľavý… Ich deti sa na strmom svahu zvrtli… Húfne… Nenašli však odvahu postaviť sa čelom starým ranám, svojim ranám, vlastným boľavý ranám svojho ducha… Našli sa šľapajúc ďalší, zo začiatku mierny, neskôr strmý svah kapitalizmu a náboženstva peňazí…

Z inej cudzej hory však vidíš svoju horu. Svoju posvätnú horu, z ktorej si odišiel, z ktorej si vzišiel, ktorá ti je vlastná – stále sa môžeš vrátiť. Tvoje vnútro na tej je. Počuješ vnútorný hlas, ktorý ťa volá späť. Domov. K tvojmu rodu. K duchovnému slovenstvu. K našej krajine, našemu dedičstvu. K tomu, čo je nám vlastné. K vlasti.

Cudzie hory ti dali skúsenosti. Rozšírili obzory. Aj na nich si narástol – ak si sa včas vrátil. Ak si sa v nich nestratil, ak tvoj duch v nich nezahynul, ak sa nestratil v otroctve… Ak nevyschol majúc korene prerušené pridlho…

Cudzie hory sú výzvy. Sú to prekážky. Sú to skúsenosti. Sú to zážitky.

Dokonca nás chránia. Stoja na hranici nášho sveta. Tvoria ochranný kruh. Prekonávaním týchto hôr rozširujeme okruh svojho sveta. Ak sa vraciame, ak nezabúdame na svoj stred, svoj duchovný stred, svoj život, svoj strom života, ak cestujeme vedome… Cestou života.

Cudzie hory nie sú zlé.

Cudzie duchovná nie sú zlé.

Sú súčasťou Všehomíru.

Záleží, ako k nim pristúpime. Vedia nám veľa dať, keď ich spoznáme… Vedia nám ale aj veľa zobrať, dokonca to najcennejšie – samých seba. Svoj stred.

Ochranný kruh je dočasný. Dáva ti čas nabrať silu a postaviť sa prekážke, výzve.

Kruh vrchov, hôr… V týchto vrchoch sú nebezpečenstvá a výzvy. Sú tam čarodejníci a strážcovia brán… Za nimi za krajom sveta je zem neznáma. Je zem temná. Z tvojho stredu ide svetlo. Cudzie hory ho tienia…  Za nimi sú tiene. Výstupom na cudziu horu tieto tiene osvetlíš. Prijmeš ich s pochopením… Doplníš ich do svojho sveta – nie na úkor seba. Nie na úkor svojho ducha. Doplníš ich. Nenahradíš nimi nič tebe vlastné. Doplníš celok a celíš svoje rany, hojíš sa. Stávaš sa celistvejším a mocnejším. Doplníš ich a stávajú sa súčasťou teba. Tvoje svetlo, Slnko v tebe, boh v tebe zažiari, pretože ďalšia jeho časť je doplnená. Si bohatší.

Rastieš. Každý prekonaný vrch, ťa napĺňa radosťou. Duchovne ťa napĺňa. Si bližšie k sebe. K iným bytostiam…

Naopak, keď stratíš svoj stred stratíš svetlo. Stratíš živiny koreňov. Stratíš srdce. Stratíš pravdu… Už viac nie si úprimný ani sám k sebe…

Ale práve tu je miesto, kde začať – v úprimnosti samého k sebe.

Tam nájdeš silu. Živu. Živiny. Žiaru vnútorného slnka. Pravdu. Úctu. Česť…

Strom rastie do výšky aj do šírky. Rastie s koreňov. Rastie zo svojho stredu. Držiac sa vo svojom strede.

Veď to máme v slovenskom znaku. Trojvršie, na ňom kríž. Dvojrozmerné premietnutie viacrozmerného obrazu. Stredný vrch je duchovno vlastných predkov, je to tvoj rod, duchovné slovenstvo, vlasť, Zem… Na vrchu stojí dvojkríž. Je to znak strom života. Znak čiastočnej obete pre celkové dobro. Znak stredu sveta. Znak prelínania sa rovín… Znak rastu a života. Okolité vrchy sú tým kruhom horstva, hraničným ochranným kruhom tvojho sveta. To sú tie výzvy, tí cudzí duchovia, ktorých keď prijímaš s vedomím stredu, keď naberáš skúsenosti ostávajúc v svojom strede – tak rastieš životom. Rastieš do šírky, do výšky, do hĺbky…

*

*

*

Pozri aj:
Prečo duchov nevidíme

2 thoughts on “Trojvršie

  1. Spätné upozornenie: Trojvršie – Krkavec – Cesta Človeka

  2. Spätné upozornenie: Trojvršie | Atlara's Blog

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s