Spoločne v kruhu

kruhAké by to bolo, sadnúť si so svojimi blízkymi, so svojou rodi­nou a⁠ priateľmi, do kruhu a⁠ tri dni sa rozprávať? Aké by to bolo, rozprávať sa ctiac si jeden druhého? Držiac si druhých v⁠ úcte? Tak, že by:

  • hovoril naraz iba jeden z nás,
  • každý by mohol hocikedy požiadať o⁠ minútu ti­cha
  • ak by si potreboval na chvíľu odísť, ostatní by mlčky čakali, kým sa nevrátiš,
  • hovoril by si iba za seba a⁠ o⁠ sebe, nie za skupinu, nie všeobec­ne, nemudroval by si, nesúdil a neodsudzoval,
  • nesnažil by si sa v „dobrej viere“ druhých „liečiť“ „dobre mienený­mi“ rada­mi,
  • nevylieval by si si svoje city mimo kruh, neutekal by si sa vyplakať, hundrať či vyžalovať sa mimo kruh,
  • nerozprával by si o⁠ veciach skupiny mimo kruh,
  • nepožíval by si látky výrazne meniace vedomie a vnímanie (kávu, tabak, alkohol, mäso…),
  • prehovoril by si v okamihu citového pohnutia, podnietenia či vnútorného popudu – aj keby si rozumovo nevedel, čo ideš povedať – a reč by si začal svojím menom, akoby si to hovoril sebe samému,
  • bol by si duchom prítomný, pozornosťou zameraný na skupi­nu.

Jedna vec je tieto vety rozumovo pochopiť a uznať – a úplne iná vec je vedieť ich dať do života. Nie sú to poučky, ktoré sa naučíš a potom sa zrazu budeš vedieť s ľuďmi dohodnúť. Skutočnú vedomosť získaš len zážitkom – len tak, že to skúsiš a zažiješ. Pravidlá sú plytké. Vedomosť je hlboká – mení nás. Už nie sme tí istí ako pred tým. Skutočné učenie je malou smrťou toho, čo sme si mysleli. Predstavy ustupujú pravde. Je to obeť. Je to vnútorný prerod.

Nemusíme mať pravidlá – stačí dôvera v⁠ kruh a⁠ úcta – práve táto nám však dnes často chýba… Bez úcty sa ťažko tvorí spoločen­stvo, ťažko sa spájajú časti do celku. Bez vedomia celku je zasa ťažké si ctiť druhých… Ak mi robí ťažkosti ne­skákať do reči a⁠ počúvať a⁠ prijí­mať toho druhého…Mož­no by mi boli práve práve takéto pravid­lá pomôckou… A možno to bude oveľa plodnejší zážitok bez pravidiel – avšak s pevným odhodlaním vydržať.

Nože si ako rodina sadnime do kruhu. Rozprávajme sa dlho. Môže to byť príjemné. Môže to byť zo začiatku nuda, potom zrazu bolesť, zmätok, slzy, boj. Potom dlhé ticho… Zacelíme sa? Zahoja sa naše vzťahy?

Dokážeme si na seba takto spraviť čas? Porozprávať sa tak, aby nič neostalo nepovedané, zadržané? Dokážeme postaviť naše spoločenstvo na prvé miesto? Pred všetky naše ostatné záujmy?

Názory a zhoda

Prečo má byť vždy zhoda? Prečo sa rozpráva dovtedy, kým zhoda nie je? Pretože ústupok rozdeľuje skupinu. Pretože hlasovanie, keď štyria sú za a traja proti – naruší celistvosť skupiny. Roztrhne skupinu. Tí, čo sú porazení, sú znásilnení. Sú nútení odovzdať svoju životnú silu, svoju živu, v prospech rozhodnutia „väčšiny“ – v prospech rozhodnutia tých druhých, nie v prospech skupiny, nie v prospech spoločenstva. Niet divu, že spoločenstvo sa týmto rozpadlo…

Prečo hovoriť za seba? Prečo nezovšeobecňovať? Neradiť? Lebo si len časť kruhu. Máš len jeden pohľad, jeden názor na pravdu, na celistvú pravdu kruhu. Pravda nie je vylučujúca. Tvoj „názor“ nevylučuje iný „názor“. Ale čo ak sú názory v jasnom rozpore?

Dom má dvere aj nemá dvere. Nevylučuje sa to. Ak nazeráš spredu, tvoj názor je, že ich má. Zozadu však byť nemusia. Ak názor druhých prijmeš, ak si uvedomíš jeho miesto v celku – si o krok bližšie k pravde, k celistvému vnímaniu…

Ak predkladáš svoj názor ako všeobecnú pravdu, znie to, akoby by si sa vyvyšoval. Ako by si svoju časť staval zarovno celku. Akoby si ty bol celá skupina. Akoby si popieral jestvovanie iných členov… Toto sa ich dotkne. Dotkne sa ich, že ich nectíš, že ich potláčaš, popieraš… Že sa na ich úkor nadraďuješ, vyvyšuješ…

Pravda je v celom kruhu. Tým, že uctíme každú jeho časť, tým, že umožníme každej jednej časti, aby sa prejavila, tak, že nepotlačíme, nezamlčíme žiadnu kruhu časť – takto umožníme pravde, aby bola zjavená. Zacelíme rany nedorozumení, zacelíme našu skupinu, scelíme spoločenstvo, scelíme kruh. Sami sa staneme celistvejšími – keď prijmeme názory našich blízkych, keď ich pochopíme. Staneme sa silnejšími, živšími – už sa nebudeme rušiť navzájom, už prúdenie živy v nás nebude potlačované a zadržiavané, pretože „o tom sa nehovorí“ či „správaj sa normálne“… Živa začne prúdiť, myšlienky, city a slová začnú prúdiť, duch sa pretvára, a stane sa, čo sa má stať, aby sa skupina zladila… Pretože skupina sa prirodzene zlaďuje, speje k celistvosti, k prepojeniu do celku, do spoločenstva rodiny, rodu, priateľov… Kde členovia spoločenstva spolupracujú a súcitia, kde mimo osobného ducha každého člena, jestvuje aj duch nadosobný, duch spoločenstva. Kde jestvuje mimo osobných predstáv a obrazov aj zdieľaný spoločný obraz spoločenstva – kde tento obraz umožňuje spoločné zladenie pre spoločné dobro, pre spoločný cieľ a spoluprácu na jeho dosahovaní… Kde tento obraz, tento duch, drží spoločenstvo celistvé…

Prečo pravidlá? Nemusíš mať pravidlá – stačí ti dôvera v kruh a – úcta… Bez úcty sa však ťažko tvorí spoločenstvo, ťažko sa spájajú časti do celku – a bez vedomia spoločenstva, bez vedomia celku, bez vedomia prepojení, je ťažko ctiť si iných… Pravidlá sú nástroje. Pomôžu nám dostať sa z tohto začarovaného kruhu. Pomôžu nám udržiavať čarovný kruh spoločenstva… Spoločenstvo je nie len kruh jeho členov, ale aj času. Je to kolobeh. Je to priebeh, pochod, ktorý sa nekončí… Prebieha neustále…

Príbeh spoločenstva

Spoločen­stvo je nie len kruh jeho členov, ale aj času. Je to kolobeh. Je to priebeh, pochod, ktorý sa nekon­čí… Má štyri obdo­bia:

  1. Predstierané spoločenstvo. Tvárime sa, že všetko je v⁠ poriadku, že ladí­me. Pretvaru­jeme sa, aby sme vyho­veli očakáva­niam druhých, aby sme vyhoveli pravid­lám. Naše rozpory a⁠ rozdiely sa snažíme si ne­všímať. Miesta stretu a bolesti cielene pre­hliadame a⁠ zakrýva­me. Odvádzame od nich pozornosť, niekedy ich násilím potláčame. Pocity nás však prirodzene smeru­jú do ďal­šieho obdobia, do zmätku. Často však máme v⁠ našom du­chu zave­dené zväčša ne­vedomé a⁠ ne­písané pravid­lá, ktorých úlo­hou je príbeh brzdiť… Prirodzené deje kruhu však donekonečna potláčať nemožno. Nepríjemný pocit sa kopí. Tlak sa kopí. Často sa stáva, že v tomto bode zbabelo ujdeme. Urazení sa rozídeme. Alebo smelo vedome vyčkáme – pravidlá a⁠ nervy povolia – city sa prelejú. Nastáva zmätok. Čím dlhšie to bolo zadržiavané, tým to bude mohut­nejšie.

  2. Zmätok. Rozdiely a⁠ rozpory sme nez­vládli potláčať, už nevládzeme ďalej pred­stierať. Cítime tlak. Napätie. Hnev. Bolesť. Chce­me ich nevidieť – ale bijú do očí. Hádka. Snaha o⁠ únik… Jedno pravidlo naše rany a⁠ city potlá­čalo – iné, nové pravidlo, nám však môže po­môcť prekonať toto obdobie a⁠ posu­núť sa ďalej. Pravidlo, že neuvoľníš napätie mimo kruh, ti pomôže zotrvať v⁠ kruhu. Nakopená sila ostáva v kruhu a možní, aby sa veci udiali a rany vy­čistili – aby sa zadržiavaná živa preliala tam, kde má. Dochádza k⁠ stretu názorov, k⁠ stretu rozdielov. Pohádame sa. Vykričíme si to. Uvoľníme sa. Vydýchneme si.

  3. Prázdnota. Zmierenie sa s⁠ na­ším stavom, so stavom skupiny. „Tak nič, no…“ prijali sme zlyhanie. Naše predstavy o tom, čo chceme a očakávame – stroskotali. Nastáva ticho. Uvoľnenie. Mož­no smiech. Napätia sa vyrov­najú a⁠ ostane bezvetrie. Čisté pole. Vytvá­ra sa priestor pre to nové, čo môže prísť. Priestor pre vzájomné prijatie. Pries­tor pre premosten­ie, sce­lenie roz­dielov.

  4. Skutočné spoločen­stvo. Nastáva niečo čarovné. Prijímam názory iných v⁠ skupine. Súčasne tak prijímam časti sa­mého seba. Sila už neviazne, nie je rušená rozpormi a bránením sa vnútri nás. Odlišnosti už nie sú hrozbou. Iný názor už nevylučuje ten môj. Roz­diely prijímame ako výzvu k⁠ pochopen­iu, k⁠ sce­leniu, k⁠ sebazdo­konaleniu. Hoja a celia sa rany, trhliny spôsobené neprijatím jedného člena druhým vrámci celku. Živa prúdi a⁠ my môžme spolupracovať. Cítime to prúdenie. Ideme prú­dom, pocitom a⁠ veci sa skladajú správne. Skladajú sa v⁠ súlade s⁠ du­chom, s⁠ obrazom spoločenstva – v súlade s predstavou, ktorú všetci spoločne tvoríme, spoločne dopĺňame svo­jou rozdielnosťou – svojimi rôznymi uhlami pohľadu, rôznymi názormi. Už to nie sú rozpory, ale čiastočky dopĺňajúce pravdu, skladajúce skutočnosť.

Spoločenstvo je ustavične prebiehajúci po­chod. Každá zmena, každý nový krok prinesie niečo nové. Niečo zatiaľ cudzie, nejaký rozpor. Každý novopríchodzí člen spolo­čenstvo dočasne naruší. Znova sa prichytíme, že predstierame. Na čas sa ocitáme v zmätku… Zažijeme prázdnotu… Pomaly opäť sa stávame spolo­čenstvom. Kolo ži­vota sa krúti… Príbeh nekončí.

Aké si spravíme pravidlá? Také, čo nám bránia chodiť? Také, čo nás nútia hopkať na jednej nohe, potlačovať prirodzenosť, potlačovať pocity, potlačovať život? Také, čo spôsobujú to, že živoríme? Že chorľavieme, pretože neladíme s prirodzenými pochodmi, s prírodnými zákonmi? Také, že sa tlak hromadí, až to vybuchne? Alebo také, ktoré nám pochod, ktoré nám prechod cez obdobie Zmätku a Prázdnoty naopak uľahčia?

Slávnosti a⁠ zvyky

Prečo sa takto v⁠ kruhu – otvorene, úprimne a⁠ s⁠ úctou – už bežne nerozprávame? Prečo sme posunuli naše spoločné príbehy na ved­ľajšiu koľaj? Prečo si už naše spoločenské pochody neuvedomujeme? Možno sú tu iné podstat­nejšie záleži­tosti… Možno je nutnejšie zháňať jedlo, byť v zamestnaní, za­rábať pe­niaze…

Má zmysel jesť, keď tvoje trávenie nepracuje správne? Má zmysel jesť, keď máš hnačku? Keď zvraciaš? Má zmysel honiť sa za peniazmi, keď ich nedokážeš využiť vo svoj prospech? Vo prospech rodi­ny, života, spoločenstva?

Čas sú peniaze. Čas meníš na peniaze. Čo si kúpiš? Dovo­lenku, televí­zor? Veľký dom, kde sa každý zavrie do vlastnej izby? Kupuješ si útek pred sebou samým, pred nami samými?

V umelom pohodlí sa skrývaš pred nepríjemnou skutočnosťou. Si sám. Vzťahy sa rozpadli. Predstieraš. Chceš to, ono… Chceš byť takým, mať to či ono – aby si vyzeral… Aký si skutočne? Nevieš? Stratil si sa. Trpíš… Uspokojenie je vždy za rohom. Možno je šťastie len prelud. Hej, uveríš tomu a priblblo sa usmievaš. Vymývaš si myseľ prúdom pohybujúcich sa blikajúcich obrázkov, prejedáš sa mäsom, onálepkuješ sa cudzími značkami…

Buduješ si pohodlnú skrýšu pred skutočnosťou. Skryl si sa pred utrpením, pred bolesťou toho, že už nie si človekom. Uviazol si vo svete majetku, zákonov, médií… Už nie si ľudský. Zanevrel si na spoločný kruh. Opustil si pravdu a úprimnosť, zdravie a silu… Stal si sa osamelou, bezmocnou, nemocnou bábkou cudzích duchov.

*

Kruh sme ale ešte nestratili. Ešte stále je súčas­ťou našej kultúry, aj keď už zväčša len nevedome. Stretnu­tia v⁠ kru­hoch, spoločenské stretnutia, kde sa rozpráva­me, kde spoločne slávime, tu ešte sú. Stratil sa len ich zmysel… Ostali nevedomé zvyky.

Moja rodina sa stretáva pri obede. V⁠ kruhu pri stole. Na sviatky, na Vianoce, na Veľ­kú noc, na Dušičky sa zvykne­me ponavštevovať, sadnúť si spolu okolo stola… Je zvykom stret­núť sa na maturitnej stužkovej slávnos­ti, keď mladý človek vstupuje do nového obdobia živo­ta. Stretávame sa na svadbách – dakedy celé rody, dnes často už len pár ľudí. Veľká svadba je totiž drahá a už ani čas nemáme veseliť sa celý týždeň ako za čias našich prastarkých… Na kare sa stretávame, v kruhu blízkych odprevadíme zosnulého…

Prečo je v tieto zásadné životné udalosti zvykom sa schádzať? Niekto sa priženil. Niekto umrel. Došlo k zmene. Zmena časti je aj zmenou celku, celý celok sa musí preusporiadať, znova vyladiť… Zmena v tvojom živote je vecou celého spoločenstva – celé spoločenstvo sa schádza, aby spolu s tebou túto zmenu oslávilo. Rovnako sa slávia prechody v ročnom kolobehu. Sviatky vianočné a novoročné, jarné sviatky… Prijímame nový čas, nové obdobie, nové spoločenské úlohy. Spoločne prechádzame životom a jeho zmenami. Prechádzame obdobiami príbehu spoločenstva.

Nový zákon

Stále ešte slávime. Skutočne sa vzájomne prijať a vytvoriť spoločenstvo sa nám však už nedarí… Prečo?

Možno to súvisí s pravidlami. Pred tisíc rokmi k⁠ nám niekto prišiel a⁠ začal ká­zať. Ká­zal nové pravidlá. Nový zákon. Rozprávali pekne o cirkvi, o spoločenstve nasledovateľov Ježiša a cesty srdca. Miluj blížneho svojho. V pokore sa otvor, odhaľ svoju zraniteľnosť. Oddaj sa úprimnosti a láske. Potiaľ slová. Na perách med, v srdci jed.

Za učenie Ježiša Krista sa ukrývala spoločnosť o úplne iných základoch. Ich cieľom nebol mier. Bola korporácia sledujúca vlastné sebecké mocenské, dobyvačné, vojenské a otrokárske ciele jej členov. Nájdu sa ešte vôbec tie pôvodné úprimné a pokorné cirkvi? Samotné sväté písmo bolo zašpinené, prepletené lžami a spotvorené. Od všadiaľ srší snaha ťa ovládnuť a viesť ako ovečku a pásť ťa pre osoh Pána otrokára, viniť ťa a súdiť ťa… Môže na takomto základe vyrásť pravdivé spoločenstvo? Pochybujem. Azda všetky pôvodné cirkvi boli v priebehu storočí vyhladené ako „rúhačské“ – ohrozovali totiž klamstvo veľkej cirkvi všezastrešujúcej… Samozrejme, príslušník každej cirkvi – a predovšetkým tej otrokárskej – si o sebe myslí – verí – že jeho cirkev je tá správna a že je slobodný. Najlepší otrok je totiž ten, čo nevie, že je otrokom…

Svätá vojna proti „pohanom“. Aj proti nám Slovenom viedli „milujúci“ „kresťania“ vyhladzovacie križiacke výpravy. Vyvraždili Západných Slovanov, nie preto, že by neprijímali Kristovo učenie, ale preto, že neprijímali cudzieho Pána. My sme sa pod tlakom udalostí poddali a naše kniežatá prijali cudziu cirkev.

Prežili sme. Naučili sme sa byť navonok slušnými sluhami pánov – a vnútri sami sebou. Prijali sme aj cirkev, aj zlomky pôvodného kresťanstva – a zlúčili sme to s naším zakázaným vlastným pôvodným duchovnom. Prežili sme dodnes ale len tak-tak. Pod bremenom zákazov a hrozieb sme o samých seba už skoro prišli.

Zakázali naše pôvodné duchovno – zakázali vlastne nášho spoločného ducha – ducha spoločenstva. Zakázali nám byť ľuďmi a spoločensky žiť. Vierozvestcovia priniesli knihy a zákony za začali kázať proti pravidlám a duchovným nástrojom umožňujúcim spoločenský chod. Zabrzdili príbeh spoločenstva. Postavili pôvodné obrady a slávnosti mimo zákon. Umelý zákon bol slabý proti pravdivým prirodzeným zákonom kolobehu a kruhu.

Zakazovanie zlyhalo. Kazatelia teda začali nahradzovať. Na silové miesto spoločenských stretnutí postavili kostol. Na obdobie sviatkov slnovratu presunuli narodenie Ježiša. Kruh nahradili hierarchiou… Silných ľudí, vedomcov a vedmy, liečiteľky, čarodejníkov a bohyňky prenasledovali a vyhnali ich do hôr. Začali s propagandou a ohováraním. V dedinách začali šíriť hrôzostrašné príbehy, ako v lese žijú zlé čarodejnice, ktoré kradnú a žerú deti. Pôvodné báje a rozprávky nesúce pravdy nášho ducha sa pokúsili prekryť príbehmi o Janíčkovi a Marienke, o strigôňoch (o starigáňoch – stúpencoch starého), o Babe Jage (pôvodne svetlej jagavej babke)…

Pomaly prestávame žiť príbeh náš… Od­vtedy sa naša spoločnosť rozpadá…

Nahradili naše pôvodné pravidlá pravidlami nový­mi, ktoré však už nepracujú pre spoločen­stvo – ale proti nemu. Najprv totiž museli rozloži­li naše spolo­čenstvá, naše kmene, občiny, dedi­ny, rody a⁠ rodiny – len potom nás mohli zotročiť, spraviť z⁠ nás nevoľníkov…

V kostoloch a školách nás učili novým spoločenským pravidlám. Tieto pravidlá možno navo­nok nezneli zle. Pod povrchom bolo však niečo iné. Skrývalo sa v nich:

  • hodnotenie, súdenie a⁠ odsudzovanie,
  • vzájomné vyvyšovanie sa,⁠ spoločenská nerovnosť,
  • uctievanie utrpenia a násilia,
  • obviňovanie a trestanie,
  • povýšenie ducha, teórie a predstáv nad skutočnosť a pravdivosť života,
  • odvedenie pozornosti smerom k „potom“, k očakávaniu, k spaseniu, k nebu, na úkor prítomnosti,
  • neúcta k prírodným kolobehom, k⁠ citom, k⁠ predkom, k zemi, k⁠ žene a deťom, jeden k druhému – vlastne neúcta ku všetkému okrem pána, otca, ducha – iná úcta bola zakázaná,
  • neprijímanie „zla“, prijali sme, že rozpor je zlý a⁠ treba sa mu brániť, neprijímať ho,
  • výlučnosť jediného pravdivého názoru
  • pevne zakotvený trvalý vojnový stav.

Ako sa náš pôvodný spoločenský duch pomaly vytrácal, naša spoločnosť prestávala pracovať správne. Prestáva­li sme si byť schopní spravovať si sami naše veci verejné – našu krajinu a našu spoločnosť… Pohotovo vtedy zasiahli kazatelia a vládu prebrali. Vytvorili hierarchický štát.

Doba sa však zmenila. Už nie sme za úctu prena­sledovaní. Stále sme však ako spoločnosť zaseknutí v⁠ prvom ob­dobí, v⁠ období predstieraného spoločenstva. V⁠ kliatbe, v⁠ klietke posudzovania druhých, v⁠ kliet­ke zákonov a⁠ nepísaných spoločenských pravidiel normálnosti, neúctivosti a pokrytectva… Sme zaseknutí v období zmätku, strachu a boja – bojíme sa a o to viac sa držíme pravidiel. Chytáme sa toho pevného, čo poznáme: viery, majetku, istôt, štátu…

Prirodzené kolobehy sa nám už vytratili z pamäti. Už nevieme, čo po zmätku nasleduje. Bojíme sa neznámeho. Bojíme sa smrti, prázdnoty, prerodu….

Najprv v⁠ malom každý sám prechádzame pochybami, odpútaním sa, smrťou viery… Postupne sa nachádzame, Objavujeme v sebe ľudskosť. Znova sa učíme vzájomne sa prijať, úprimne sa jeden druhému otvoriť v svojej pravdivosti a zraniteľnosti. Na­vraciame sa prirodzenosti kruhu. Nie je to ľahké – veľa sme toho zanedbali. Prirodzenosť však lieči

Sadáme si do kruhu. Znovunachádzame cnosti. Dôveru. Úctu. Úprim­nosť. Prijatie… Spoločne sa rozpráva­me, slávime. Vdychujeme život príbehu nám vlastnému.

*

*

*

Viac o spoločenstvách nájdete na webe komunity.vsieti.sk

Odporúčam aj zážitkové semináre vytvárania skutočného spoločenstva

Pozri tiež: Hospodárstvo a heterarchia

11 thoughts on “Spoločne v kruhu

  1. O takýto kruh sa snažím v Banskej Bystrici. Bez presných pravidiel, pravidlá si nájdeme sami, pravidlá sa utrasú po ceste. Stačí nastúpiť do vreca a triasť, všetko sa utrasie.🙂

    Akurát mi tu chýba smerovanie, nejaký cieľ. Cieľom môže byť pocit spolupatričnosti. Lenže to aspoň mne nestačí, lebo to by si každý mohol hľadať taký kruh, kde sa cíti dobre. Ja skôr hľadám ľudí s nejakými vyššími ideálmi, ušľachtilými cieľmi…

  2. Spätné upozornenie: Koleso – Krkavec – Cesta Človeka

  3. Spätné upozornenie: Návrat z boja – Krkavec – Cesta Človeka

    • Možno len slovo cirkev vnímam inak ako ty. Ja pod ňou vidím korporáciu, ktorá sa skrýva za učenie Ježiša Krista – ktorá si toto učenie prisvojila, prekrútila a zneužila pre vlastné sebecké mocenské dobyvačné vojenské a otrokárske ciele… Pôvodné úprimné cirkvi v zmysle spoločenstiev nasledovníkov Krista boli v priebehu storočí vyhladené ako “rúhačské” a zatiaľ som sa nestretol so žiadnou cirkvou, ktorá by bola z môjho pohľadu čistá, z ktorej by nezaváňala žiadna snaha ťa ovládnuť a viesť ako ovečku a pásť ťa pre osoh Pána otrokára… Samozrejme, príslušník každej cirkvi (a predovšetkým tej otrokárskej) si o sebe myslí (verí), že jeho cirkev je tá správna a že je slobodný – najlepší otrok je totiž ten, čo nevie, že je otrokom…

      Len si zbežne pozri tento článok napríklad:
      http://pohanskykruh.wordpress.com/2013/10/09/kulturni-vandalismus-zaver/

  4. Spätné upozornenie: Duch a spoločenstvo – Krkavec | Cesta Človeka

  5. ďakujem za článok, rozšíril určite nielen moje vedomie. Pre mňa je to ďalsi kúsok “mozajky” života. A súhlasím i z krkavcovou reakciou. Tento článok je mojim prvým prečítaným na Tvojom blogu a určite nie je náhoda, že “som” si ho našiel. Neviem, ako mi sadnú ďalšie články, ale mám pocit, že to bude moje novoročné čítanie🙂

  6. Spätné upozornenie: IT: nádej a prosté spojenia – Krkavec | Cesta Človeka

  7. Spätné upozornenie: Obeť pre spoločenstvo | krkavec

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s