Seriem na Matku Zem

kadibudka

Ako si ctíš div, ktorý ti dáva dary? Ako si ctíš Slnko, ktoré ti dáva Silu? Vďaka nemu sa hýbeme, dýchame, jeme… Vďaka nemu sa hýbu kolo­behy zemské… Voda prúdi dolu potokmi a⁠ odparuje sa, vetry fúkajú, rastli­ny rastú, my sa dívame, my žijeme… Toto všetci vieme.

A⁠ aj si Slnko ctíme – tak, že dary prijímame… Obed je obeť. Dary Slnka obetujeme – obedujeme… Prij­meme ich. Obed, hostina, slávnostná večera – to sú oslavy Slnka. Divu, ktorý dáva. Divu, ktorý nám dal deň, svetlo, teplo, jedlo…

Ako si ctíme Zem? Našu matku, zelenú vlhkú zem, ktorá nás prijíma? Ktorá prijíma a⁠ pre­mieňa… Prijíma a⁠ premieňa sálavú pálivú pernú silu Slnka, prijí­ma a⁠ pre­mieňa aj naše neduhy… Ctíme si ju tak, že dávame. Dávame to, čo je pre nás zlé – aby to Zem prijala a⁠ premenila na dobré…

Ako si ju uctíme? Nie tak, že sa vyserieme? Že na ňu močíme? Že si grgneme, prdneme, odpľujeme? Že vy­dýchneme kysličník uhličitý, ktorý naša zelená vlhká Zem premieňa znova na dobrý kyslík? Veď sami cítime tú úľavu… Keď sa vyserieme, do­slova aj ob­razne… Keď sa zbavíme bremena, neduhu, ťaž­kosti, odpadu – a⁠ naša Matka to prij­me. Pretvorí. Zlé na dobré obráti… Tak dobre, oslobodzujúco, očistne nám to padne… Je to prirodze­né, je to súčasť kolobehu života.

Matka Zem, ctím si ťa a⁠ seriem na teba s⁠ úctou. Odpľú­vam si s⁠ úctou, s⁠ chuti si odgrgávam, vydy­chujem, od­dychujem…

Nemiešam svoje sračky s⁠ „čistiacimi“ chemickými prostried­kami, ktoré ty nestráviš. Seriem priamo do teba, do zeme, nie do vody, nie do riek a⁠ poto­kov…

Záchod či kadibúdka je pre mňa miesto posvät­né, miesto, kde sa spájam s⁠ Divom svojej veľkej Matky… Kde odo­vzdávam ďalej to, čoho sa mi do­stalo… Aj slovne si rád uľavím, s⁠ hovnom púšťam aj nedobré myš­lienky, neduhy… Vedome a⁠ s⁠ úctou – a⁠ sám, nech to nepoču­jú, neprijímajú iní, len Zem…

Nedívam sa pri sraní na plast, chémiu a⁠ jedy. Seriem rád v⁠ prírodnom zelenom či drevenom pro­stredí… Nie vždy sa to dá – aspoň v⁠ predstavách som v⁠ prirodze­nosti.

Uľavujem si prežívajúc posvätnosť. Chvála ti mokrá Zem!

*

*

Odporúčam skúsiť srať čupiac (aj na mise sa to dá, ak sa oprieš rukou o⁠ stenu) – je to pre črevá oveľa prirodzenejšia poloha a⁠ hovno ide von rýchlejšie a⁠ ľahšie. Ak je ťažkosť, po­môže, ak si postláčaš bod medzi palcom a⁠ ukazovákom na rukách, tento je spätý s⁠ hrubým črevom a⁠ podporí jeho po­hyb…

*

Pozri tiež: Kokot a piča

*

2 thoughts on “Seriem na Matku Zem

  1. Veru, najlepšie je kadiť v lese počupiačky do vykopanej jamy. Vždy mám pri tom dobrý pocit spojitosti so Zemou. V meste nám bráni láske k Zemi keramická misa a spleť rúr..🙂

  2. hm, tak to je vazny problem. velmi rozmyslam,ci sa mi dakedy v zivote podarilo vysrat len tak v lese na zem. obavam sa ze nikdy. Ale ja som v oblasti srania velmi obmedzena, seriem takmer vylucne len doma na zachode. V krajnej situacii aj na nejakom inom, ale cistom a pokojnom zachode, kde je zabezpeceny dostatok sukromia. Moj najodvaznejsi vykon co sa tyka srania bolo sranie do tureckeho zachoda minuly rok na pohode, co bolo vlastne jediny krat co sme autom nechodili na hajzel do civilizacie. No a volba medzi zachodmi typu jama a tymi nechutnymi plastovymi kadibudkami co tam su bola zase uplne jednoznacna, nakolko v tej kadibudke sa viac ako 30 sekund vydrzat neda.

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s