Podielací (participatívny) rozpočet

67_nahladSedíme pri dvoch stoloch. Za jedným sú ľudia z mest­ského úradu – nejaké úradníčky, jeden poslanec, hos­podársky námestník. Za druhým stolom sú ostatní ob­čania – takzvaná uvedomelá verejnosť. Sú pestrou zbierkou ľudí, ktorých spája jedno: Chcú sa dobrovoľ­ne podieľať na tom, aby veci boli dobre.

Sedíme pri dvoch stoloch. Za jedným sú ľudia z⁠ mestského úradu – nejaké úradníčky, jeden poslanec a hospodársky námestník. Za druhým stolom sú ostatní občania – takzvaná uvedome­lá verejnosť. Sú pestrou zbierkou ľudí, ktorých spája jedno: Chcú sa dobrovoľne podieľať na tom, aby veci boli dobre.

Poslanec sa hneď spýta: „Čo je to dobre?“ A⁠ bude sa s⁠ ostatnými hádať, pretože pre každé­ho je dobré niečo iné…

Jestvuje však aj spoločné dobro – dobro, na ktorom sa všetci zhodneme. Ako sme tak spolu my občania pri stole sedeli, zhodli sme na tomto:

  • Bolo by dobré, keby mali občania časti mesta či jednej ulice možnosť dakde sa spoločne stretnúť – a⁠ nie len sa tam rozprávať a⁠ dohado­vať – ale hlavne spoločne žiť. Miesto so spoločnou kuchynkou, záhradkou –miest­ne stredisko, kde sa nestretneme len ako besedujúci zástanci a⁠ odporci toho či onoho – ale ako živí skutoční ľudia – ľudia súcitiaci a⁠ uskutočňujúci.

  • Bolo by dobré, keby sme my občania mali možnosť a⁠ právomoc uskutočniť to, na čom sa dobrovoľne chceme podieľať, to čo cítime, že chýba a⁠ máme moc to napraviť… Napríklad posadiť ovocné stromy okolo domov na sídlis­ku či vytvoriť miesto, kde sa môžu mladé mamičky spoločne stretávať…

  • Bolo by dobré – keby nám v⁠ tomto mestské papierovanie nebránilo. Keby nám úradníci nebránili tým, že sa im musíme doprosovať, a⁠ tým, že hľadajú len dôvody, prečo sa to nedá – namiesto toho, aby nám pomohli nájsť spô­sob, akým to pôjde.

Prečo to títo úradníci a⁠ poslanci robia, prečo nám bránia? Možno sa nás boja. Boja sa nás, pretože sme „nekompetentní“. Nevieme, ako to na meste chodí. Máme stále nadšenie, chuť a⁠ spoločný ob­raz lepšieho sveta… Nevidíme tie prekážky, nedostatok peňazí, obmedzenia predpisov, mocenské záujmy podnikateľov a⁠ osobné záujmy našich „zastupiteľov“. Ne­uvedomujeme si bez­mocnosť úradnej moci… Sme naivní?

  • Bolo by dobré – keby sme my občania mali možnosť podieľať sa na rozdelení čo i⁠ len jedného percenta z⁠ peňazí, ktoré tečú cez mestský úrad… Keby sme aj my mali moc podieľať sa.

Prečo? Dalo by nám to priestor. Nie len ten peňažný – peniaze koľkorazí ani nie je až tak treba – ak je chuť, nadšenie a⁠ dobrá vôľa… Dalo by nám to hlavne priestor v⁠ mysliach úradníkov. Nemu­seli by sme my, výnimoční nadšení občania, po­stupne vyhárať pri zápase s⁠ nechuťou brániacich sa úradníkov. Bola by cesta. Malá štrbinka, ktorou by sa pomaly mohli za­čať presúvať právomoci – smerom k⁠ vyrov­naniu. Pretože moc z⁠ hora, z⁠ rozumu, z⁠ úradu – je rovnako dôležitá ako moc z⁠ dola – od citu, od života – od nás občanov žijúcich v⁠ tomto meste…

Pretože ak je moc len hore, len v⁠ rukách úradníkov a⁠ rozumu a⁠ myslenia – sme bezmocní. Z⁠ voľby nespočet možností medzi dvoma kraj­nosťami ostala klietka krajnosti jednej. Sme ne­mocní. Nemáme moc – nemáme možnosť sami si určovať svoju budúcnosť. Sme predurčení systémom, ktorý sme si vytvorili.

Úradníci vnímajú svoju bezmocnosť – a⁠ veľ­mi sa boja… Zbabelo a⁠ nevedomo zakrývajú svoju nemoc a⁠ predstierajú. Nevedome útočia na občianske skupiny, ktoré by rady prevzali časť právomocí, časť moci… Úradníci sa boja, že prídu o⁠ moc, ktorú majú skoro všetkú a⁠ teda zároveň skoro žiadnu – bránia sa.

Je to začaro­vaný kruh. Riešením je práve uvoľnenie, presun moci, hoc cez malú štrbinku – smerom k⁠ strate­nej miere, rovnováhe a⁠ zdravej zdieľanej moci. Len potom objavíme skutočný význam vôle – slobodnej vôle, keď máme priestor si sami určiť to, čo si prajeme, a⁠ spraviť spoločne to, čo je pre nás dobré…

Dobré by bolo, keby sme si znova začali vážiť skutočné hodnoty – zdravé ľudské vzťahy, cnosti ako úcta, dôvera a⁠ zdravá moc – mož­nosť sa spoločnými skutkami naplniť radosťou zo zdieľania toho dobrého. Pretože nie len to je hodnotné, čo sa dá zaplatiť peniazmi – skôr na­opak. Je veľká škoda, že si to úradníci prestali uvedomovať – a⁠ je na nás ľuďoch, aby sme im to pripomenuli svojím príkladom. Tým, že sa spoločne zhodneme, že to malé jedno percento peňazí „participatívneho“ rozpočtu použijeme na veci spoločensky prínosné a⁠ skutočne hodnotné.

*

*

Ďalšie odkazy:
Čo je participatívny rozpočet
Ujasnime si, čo je participatívny rozpočet

*

*

*

5 thoughts on “Podielací (participatívny) rozpočet

  1. Spätné upozornenie: Podielací rozpočet – Krkavec – Cesta Človeka

  2. Zaujimavy vystup zo stretka. Najviac vo mne zarezonovali tieto slova: “..kde sa nestretneme len ako besedujúci zástanci a odporci toho či onoho – ale ako živí skutoční ľudia – ľudia súcitiaci a uskutočňujúci…” A o tom to presne je, resp. aspon by malo byt..

    Velmi sa mi pacila myslienka vytvarania odnechucovacich centier.😉

  3. Spätné upozornenie: Vlastné | krkavec

  4. ….. spoločné dobro – dobro, na ktorom sa všetci zhodneme…..

    Participatívny rozpočet je súčasťou priamej demokracie, lebo ľudia priamo rozhodujú o veciach, priamo, teda bez zástupcov. No na to, aby mohli rozhodovať, musia byť kompetentní a na to musia byť vzdelaní, nielen odborne, ale aj nejako tak morálne, ľudsky. A sme vzdelaní?? Nemyslím.

    Takže navrhujem vytvoriť školu priamej demokracie a len ten, kto ňou prejde a dostane certifikát, len ten bude môcť hlasovať priamou demokraciou. Ostatní budú môcť delegovať svoj hlas na niektorého z kompetentných. Takto by to bolo naozaj fér… Inak je priama demokracia len ďalší chyták na ľudí…

    Celý problém je v tom, že sa nepoznáme, nestretávame, nemáme nejakých “starešinov”, ktorí by mali úctu a vážnosť a ktorým by sme s dôverou zverili rozhodovaciu právomoc. Čiastočne to spôsobil individualizmus, ktorý je nám vnucovaný, ale čiastočne to spôsobila naša svárnosť a nesvornosť. A s tým treba skoncovať. Nobelovu cenu mieru by mal dostať ten, kto túto bariéru prelomí…🙂

    • V pár bodoch s tebou nesúhlasím🙂 Osobne mám dojem, že to, že sme nemorálni (neúctiví a necitliví) spôsobuje práve vzdelanie, odbornosť, prehnaná rozumovosť a namyslená kompetentnosť… Rozum a cit sú protiklady – keď je jedného priveľa, druhého je primálo… Je medzi nimi miera – tam kde sa stretávajú – a vtedy si v mieri… Žiaľ, vtedy ale v našej rozumovej moralisticko-nemorálnej na certifikátoch založenej spoločnosti nie si kompetentný…

      Netreba nám školy, metodológie a certifikáty, netreba nám učiť sa ako byť morálny – my taký sme – kým nás školami a metodológiami a moralizovaním a hodnotením neprivedú do premiery rozumu, umu – a práve vtedy sa stávame neprirodzene, umelo, neľudsky…

      Preto treba rozvíjať práve ten opak vzdelania a rozumu – len tak nájdeme mieru – svoj ľudský stred. Keď budeme rozvíjať uvoľnenosť, oddych, súcit, citlivosť, vnímavosť, predtuchu, hádanie, cit – s tým ruka-v-ruke ide úcta – pretože keď cítim, tak viem… Keď som vzdelaný, tak si len myslím, že viem – a moralizujem, tak ako ty teraz moralizuješ😉

      To je dôvod prečo sa mi tak veľmi páči to, čo robia ľudia na škole fantázia… Intuitívna pedagogika podľa pocitu a nie systému, intuitívne hry… Je to všetko v nás, ten cit – stačí sa mu prestať prílišným rozumovaním a myslením brániť… Sme ľudia – stačí len umožniť, aby sme sa prejavili. Ľudskosť je naša podstata…🙂

      Intuitívna škola: http://www.dedinaorganika.sk/skola/

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s