Vtáčik

sok-kresba„Ten vták je divý – a ty ho držíš v zajatí,“ vyčítala mi mama dosť nepekným tónom. „To sa mi vôbec nepáči. Divé patrí do prírody. “

„Ale veď tu má všetko, čo potrebuje…“ pustil som sa brániť Svetlanu – a vlastne aj sokoliarstvo. „Cez deň má posed na trávniku na slniečku. V noci býva v drevenej búde, ktorá ho chráni pred zimou a mačkami. Každý deň ho chodíme lietať – lieta si po stromoch po kraji lúky či v lese za mestom… Dokonca si včera aj zalovil – pustili sme mu prepeličku.“

Mamu som ale nepresvedčil. „No držíte ho priviazaného,“ pokračovala, „a voľne lieta len tam, kde mu dovolíte – nemôže si slobodne poletovať po lese, zo stromu na strom, slobodne a divo… To mi vadí. Je to predsa divý dravý vták. “

„Prečo ti to tak vadí?“ pýtam sa. „Veď sama si väčšinu času doma, chodíš len do obchodu a po Lenku do školy. Nebeháš po lese pomedzi stromy, netancuješ slobodne, divo a boso, nespievaš so šuchotom lístia ležiac v tráve… Máš možnosť odpútať sa – ale stále si tu v klietke svojich zvykov, v klietke spoločenských noriem a štyroch stien pohodlného mestského domu… “

Mama sa ale nedala: „Hovoril si, že harrisy lovia a žijú vo svorkách v spoločenstvách… Ale on je len sám – veď musí trpieť. “

„Hej – a aj pri love spolupracujú, pomáhajú si…“ súhlasil som. Pozeral som sa na ňu. Práve som pochopil, prečo sa jej náš vtáčik v zajatí tak dotkol: „Ale veď aj my ľudia sme dakedy prirodzene žili v rodoch, v dedinách – žili sme svorne a spoločne. Teraz už v spoločenstvách nežijeme… Ty sama žiješ sama iba s malou dcérkou, s Lenkou, v tomto dome… Ty netrpíš? Možno práve preto ti tak vadí, že ten vtáčik je neslobodný…“

„Ale aký príklad dávaš malej Lenke?“ pokračovala mama, vedúc rozhovor radšej inam. „Keď takto hovoríš? Keď si jej včera hovoril, že nemá veriť učiteľom a tomu, čo je v knihách..?“

S Lenkou sa často rozprávam. Hovorím jej to, čo mne ako dieťaťu nemal kto povedať: Že knihy, ktoré všetci tak velebia, sú nebezpečné, pretože uzatvárajú ľudí do klietky vymyslených, neskutočných svetov. Radím jej, aby neverila všetkému, čo počuje – aby radšej dôverovala sebe, svojmu pocitu, aby dôverovala životu… Včera som jej hovoril, že nie je správne, keď učiteľ deti hodnotí, známkuje, keď im spred tabule káže, o čom majú premýšľať. Keď im zakazuje sa hrať či plakať… „Ale veď aby bola úspešná v tejto spoločnosti – musí byť aj v škole úspešná,“ pokračovala mama, „aby netrpela, aby nemala pocit, že je medzi deťmi menejcenná… Musí sa dobre učiť a robiť, čo jej povedia – a aj tú matematiku vedieť. Musí sa aj obliekať podľa toho, čo sa nosí…“

„Počkaj,“ prerušil som mamu, „neobhajuješ teraz neslobodu? Hovoríš, že Lenka sa má podvoliť spoločenskej viere, že má byť obmedzená predstavami iných… A pritom si sa ešte pred chvíľou stavala na stranu slobody a divokosti… Nie je Lenka v podstate tiež divý tvor? Prečo jej tú divokosť odopieraš a obhajuješ klietku toho, ‚čo sa patrí‘… Nebude aj ona trpieť, ak sa nebude smieť prejaviť? Ak sa bude hanbiť hovoriť s inými ľuďmi, ak sa bude cítiť neisto a trápne na návštevách – tak, ako sa cítiš ty? Nebude trpieť, ak zviazaná posudzovaním nebude schopná nahlas sa zasmiať či prebehnúť sa voľne po lúke – aj keby sa jej to vnútri duše tak žiadalo… “

Prečo to vlastne robíme? Aký je zmysel toho celého – sokoliarstva? Prečo sa človek stará o divého dravého vtáka? Prečo chodí Svetlana nášho harrisa každý deň lietať? Chodievam s ňou – aj ja ho lietam. Cítim pri ňom život. Zrazu som znova tu – spájam so stromami, na ktoré vtáčik lieta, dávam mu dary – a prijímam jeho divú žiaru – znova som v kruhu života, v kruhu bytostí prírody – som tam, kde patrím. To je môj domov a ja sa doň na chvíľu sa vďaka vtáčikovi vraciam…

Nejde tu o zajatie divých vtákov či o ochranu divočiny – tu ide o znovunájdenie spojenia s ňou… O oslobodenie sa. O znovu sa zosúladenie s prírodou – potom nebude treba ochrany – my budeme prírodu cítiť, budeme sa cítiť jej súčasťou – a prirodzene ju nebudeme ničiť – tak ako prirodzene neničíme samých seba… Veď ak sa aj ničíme – tak len, keď sme utrápení v neprirodzenosti, ak sme uväznení bez štrbinky svetla, svetla nádeje a divokosti… Tej divokosti, ktorá bola dakedy posvätná.

Videl som miesta, kde ľudia žijú svorne a prirodzene… A nemusí to byť vôbec drenie na poli, ako dreli naši dávni predkovia… Dnes máme už stroje, máme technológie – stačí sa oslobodiť z predstáv, ktoré nás stále pútajú a robia nás o nič viac slobodných, ako tie stroje… Ale my sme živí – a vo svojej podstate diví. My cítime, súcitíme – a prirodzene si ctíme všetko živé, ctíme si prírodu… Je aj iný svet ako ten myšlienkový, analytický, hierarchický a industriálny, ktorý nám ako deťom v škole predstavujú a do ktorého nás uvrhujú. Je aj skutočný svet – ten, aký vidia vtáky z oblohy.

Prajem si, prajem nám – aby sme všetci mali na výber, ako chceme žiť. Aby sme poznali obe strany a podľa potreby mohli byť tam, kde to práve cítime, kde je to pre nás prospešné… Divý vtáčik v našom dome nám v tom pomáha – sama príroda nám v tom pomáha. My sem na Zem patríme a máme aj v prírode svoju úlohu v kole života, v kruhu rodiny bytostí – aj keď sme na to na chvíľu pozabudli.

*

*

*

Pozri aj:
Pravda o sokoliarstve od Bielej Straky

6 thoughts on “Vtáčik

  1. Tento clanek seme docela dotknul, nemam ted na mysli dotceni ve smyslu zlosti, spise nasel cestu nekam dovnitr, do me, dotek s vnitrnim “ja”, tim ktere je plne pritomno tomu kdyz beham naha po lese, kdyz s dcerkou sbirame kastany a pleteme vence z listi, kdyz objimame stromy,
    a stejne tak je pritomno kdyz sedime v divadle ci restauraci, kdyz se divame na pohadku na pocitaci, kdyz nakupujeme v supermarketu…
    diky za nej🙂

      • hm, rano rozjimam na balkone aj ja. Ale s cigou a v zupane. To sa asi moc nepocita, co?:/ Ja by som skusila aspon v plavkach, len keby nebola taka kosa.

      • inak ked to tak citam tak nechapem preco prave na mna ludia casto krat kukaju jak na blazna koli ovela mensim odchylkam, ked vidim ze po svete beha kopu ludi co su schopni ovela pekelnejsich kuskov. Toto by si mala precitat ta teta v sklenarstve co mi nechcela predat sklo na stolik s diakmi co som si chcela vyrobit. Kukala na mna jak keby som jej povedala ze chcem ist so sklom naha behat po lese:/

  2. Krásny článok , palček hore, presne netreba si od nikoho nechať rozkazovať treba si žiť slobodne pokým tým neubližujeme druhým…A je jedno čo si o tom myslia druhý ľudia.

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s