Obrady narodenia

Aký začiatok taký koniec. Aspoň tak videli veci naši predkovia… Vystúpiť ráno správnou nohou z postele. Predsavziať si to dobré a prospešné v prvý deň nového roku… Aby sme sa tu takto zišli aj znova o rok – tak povedal môj starký pri slávnostnej večeri posledného dňa starého roka…

Aké obrady sa robia dnes, keď sa narodí nový život, keď sa nový človek, keď sa novorodenec narodí do života? Krst? Očkovanie? Odtrhnutie od matky a odovzdanie do rúk mysliacich rozumných mužov na vyšetrenie?

Ak sa narodíš a hneď si pokrstený… Ako ovečka cirkvi… Nevieš, že to môže byť inak… Možno budeš do konca života v neslobode a uctievaní pastiera – bez toho, aby si spoznal, kto skutočne si a prečo si tu… Bez toho aby si nadobudol zodpovednosť za svoj život…

Ak sa narodíš a hneď si očkovaný… Čo je to očkovanie? To aby si nedostal chorobu a nezomrel… Je to akési poistenie proti smrti. Smrť ale nie je opak života – smrť je jeho súčasť, je to jeden bod v kolobehu života…

Lekári ťa strašia… V zemi je zlý tetanus, spadneš, odrieš sa a zomrieš. Vo vzduchu sú zlý duchovia, nadýchneš sa cudzieho kašľu a zomrieš… Ak sa nezaočkuješ, ak sa nepoistíš proti smrti…

Čo sa ale stane, ak sa zaočkuješ? Ak sa proti smrti poistíš, obrníš? Neobrníš sa zároveň aj proti prirodzenému víru kolobehu života? Čo ak novorodenec obradom očkovania prijme aj bránenie sa životu? Bude sa brániť zemi, noci, zmene období… Bude sa báť smrti… Keď vyrastie, nepobehne radostne a živo po lúke. Nebude sa tešiť kvietku či vtáčatku… Nebude sa šantiť, liezť po stromoch a hrať sa spoločne s inými deťmi či zvieratkami…

Vyrastie z neho taký istý živoriaci človek ako je ten lekár, čo si myslí, že smrť je zlá… Či taký istý hroziaci sa človek, ako je jeho mama, ktorá mu zakazuje liezť po zemi, dávať si hlinu do úst… Ktorá ho núti do obrany, do obrnenia pred životom a smrťou… „Nebež lebo spadneš…“

Utečie od života. Odovzdá sa myšlienkam. Bude veriť myšlienkam. Uverí, že on je jeho myšlienky, že myslí a teda je… Nie je to práve naša myseľ – čo stavia hranice, čo rozdeľuje, zatrieďuje, škatuľkuje – čo bráni? Skutočnosť je súvislá, tak ako život je súvislý.

Vyrastie z neho nekľudný napätý človek plný strachu a víriacich žravých myšlienok – človek rozumný, človek mysliteľ mysliaci si, že on poručí životu, že ovládne život… Myslí si, že on zakáže smrť a stane sa nezávislý od zmeny, od zeme, od života… Myslí si a odsekáva sa od života.

Povýšil predstavy a myšlienky nad skutočnosť… Čo nie je na papieri preňho nejestvuje… Vníma len svet kníh, predpisov, nariadení, bajtov a peňazí – svet systému. Už nevníma skutočnosť tu a teraz, už nevníma život, divy, prírodu, spojenie zeme a slnka…

Myslenie však nie je zlé. Je to výborný nástroj, stroj… Ak sa s ním však stotožníš a povýšiš ho nad iné časti teba, sám sa stávaš iba nástrojom, strojom – a prestávaš byť človekom…

Predpísali nám toto očkovanie, túto stravu pre deti do jedální, tieto osnovy, tento program v telke… Tak je to teda normálne a bezpečné, toto je náš svet, ktorému veríme… V ktorom žijeme… Sme vážni vzdelaní učení kultúrni civilizovaní ľudia – niečo nám ale uniklo. Čo nám chýba? Šťastie? Radosť? Divosť? Živosť? Sme spútaní ustavičným sa bránením. Kŕčovito sa držíme „istôt“ – predpisov, poistiek, myšlienkových predstáv…

Čo ak spadnem a dačo sa mi stane, čo ak sa nakazím a zomriem? Ja sa obrním, zaočkujem, zaviažem umelými zákonmi systému… Potom ma nikto nezabije, je to protizákonné, proti predpisu… Potom ma tá choroba nedostane, som zaočkovaný… Unikám smrti, noci, rozchodu, unikám koncu kolobehu… A zároveň začiatku… Nie je to len falošný únik? Neklamem sám seba?

Život sú kolobehy. Deň a noc. Aj vzťah dvoch ľudí prebieha v kolobehu. Stretnú sa, zaľúbia sa a prepoja – po čase sa ale obaja zmenia a prestane to medzi nimi prúdiť. Rozpoja sa, aby sa mohli znova spojiť ale iným spôsobom. Aby sa mohli znova doplniť ale tentoraz už inak, pretože už sú iní… Život je zmena. Život je aj narodenie aj smrť. Aj smrť veľa prináša. Úľavu. Uvedomenie. Prečistenie. Nový začiatok.

Prečo sme smrť zakázali, vykázali? Zavrieš večer oči a je to smrť tvojho dňa… Že nevieš zaspať? Bojíš sa tmy? Brániš sa jej? Možno ťa ako novorodenca začarovali. Spravili s tebou obrad neprijímania tmy, smrti, obrad očkovania proti životu… Proti radosti zo života… Proti behaniu po lese bosí… Proti válaniu sa v snehu nahý… Proti vôni trávy, zeme či srsti kôz… Ty sa teraz brániš. Si alergický. Nepokojný. Bojazlivý. Máš nábeh na autoimunitné ochorenia, keď sa brániš sebe samému a bytostiam, ktoré sú tvojou súčasťou od nepamäti…

Brániš sa životu a divokosti – už od narodenia a nevieš, že to môže byť inak… V skutočnom svete život nenachádzaš, zapudil si ho. Si spútaný tým, čo si myslíš, čo si myslia iný, že by si si mal myslieť… Utečieš teda do iného sveta… Do sveta virtuálneho… Pozeráš sa do televízora, čítaš knihu, čumíš do tabletu, hráš sa na počítači hromadnú skupinovú online hru na predstieranie… Vytvoríš si postavu vo virtuálnom svete a žiješ tam…

Môže to byť inak. Môžeš prijať život. Prijať jeho výzvy. Môžeš dôverovať životu. Dôverovať osudu… Dôverovať a zároveň prijať zodpovednosť. Prijať svoj život a zodpovednosť zaň, za svoju cestu…

Nie doktor, nie tvoja mama, nie pastier ti určí bezpečnú cestu, žeby si to nejak prečkal ten život, preživoril, hlavne nezomri… Hlavne nech žiadna s tých myšlienok, pre ktoré obradom narodenia pripravili pôdu a ktoré do teba neskôr v rodine, v škole či cez média zasadili, nezomrie… Ešte by sa prebudil a zistil, že skutočnosť nie je to, čo si myslíš…

Skutočnosť tu je bez ohľadu na to, čo si myslíš. Skutočnosť je divá. Ty sám si sem prišiel s nejakým zámerom. Je to osud? Je to dôvod? Je to tebe vlastné a bytostné… Život ťa vedie cestami. Cítiš to. Cítiš to vnútri teba ako pocit, tušenie, nadchnutie pri pohľade správnym smerom… To si ty. To je život v tebe. Si živý. Máš vôľu, voľnosť voľby cesty…

Cit ťa vedie. Ak tvoje kroky ladia so životom – cítiš radosť, naplnenie… Ak neladia, ak sa brániš životu a obrňuješ sa, ak sa pútaš a istíš myslením si toho a toho, o svete a o sebe – cítiš nenaplnenie, nevôľu… Pachtíš sa za niečím a živoríš, nežiješ. Niečo ti chýba. Nie si šťastný, bez ohľadu nato, koľko peňazí, titulov, kníh či známych na facebooku máš…

Dôveruješ životu? Ak hej… Ak dôveruješ svojej ceste. Nebráň sa. Nepotrebuješ vonkajšie falošné „istoty“. Nepútaj sa nimi. Prijmi nebezpečenstvo ako súčasť života. Nemusí ťa postretnúť. Prijmi to, že ak sa tak ale stane – má to dôvod. Nie je to nesúvisiaca náhoda – je to výzva, ktorej zvládnutie ťa posúva ďalej na tvojej ceste života…

Prijmi to, čo si prehliadal, to čo sa teraz „ranou osudu“ ozvalo, uvedom si chybu, prijmi, čo ti chýbalo – stávaš sa celistvejším. Smrť otvára ďalšiu dobu kolobehu víru života. Posúvať ťa. Prijmi to divo, radostne, živo, smelo. Rasť, prijímaj silu, pestuj ju. Spájaj sa s divmi a hraj skutočnú divú hru života… Cíť ju.

Máš vôľu. Máš voľnosť. Máš zodpovednosť za svoj život. Ty, nik iný. Zomri, zbav sa pút bránenia sa, a naroď sa ako nový človek. Daj nový začiatok novému koncu.

Cesty sa otvárajú.

*

*

*