Inovatívna univerzita a smer nikam

1Sedím na hodine servisnej vedy a riadenia na fakulte informatiky. Dnešná prednáška je takým úvodom do hospodárstva. Prednášajúci je riaditeľ úspešnej spoločnosti, ktorá je priemyselným spoločníkom fakulty. Úzke prepojenie oblasti vzdelania a oblasti priemyslu je jedným z cieľov vedenia fakulty. Totiž, ak chceme my študenti naozaj prispieť spoločnosti a hospodárstvu našej krajiny – tak sa musíme vzdelávať v súvislosti s dianím na trhu práce a s ohľadom na požiadavky, úlohy a výzvy, ktorým čelia zamestnávatelia. Nie len vzdušné zámky teórie – ale aj praktické uplatnenie v oblasti práce.

Prednášajúci hovorí o hospodárskej kríze. Kríza je tu už vlastne dlho. Výrazne sa prejavuje možno posledných 80 rokov. Pár razí opadla, ale bol to skôr len úskok stranou – podstata ostala.

Čo je podstata? Neobmedzený rast.

Musíme totiž stále rásť, stále niečo robiť, stále mať viac ako predtým – aby sme zvládli zaplatiť úroky a úroky z úrokov…

Ak by malo Španieslko zaplatiť úroky za zlato, ktoré z Južnej Ameriky za posledných pár sto rokov Španieli vyviezli (požičali si?) – tak by aj polovičný úrok oproti tomu dnes bežnému znamenal objem zlata väčší ako je hmotnosť Zeme… – Evo Morales

Takže rásť rásť rásť… Zato, že to stále beží, môže asi len naša tvrdohlavosť… Možno aj obmedzenosť, namyslenosť, neschopnosť priznať si chybu a poučiť sa… Možno je to v našej podstate. Sme hlúpi. Alebo je to výchovou. Možno je to dôsledok škôl. Tam nás ako deti naučia slepo poslúchať nadriadeného, veriť knihám. Naučia nás, že chyby sú zlé a že neradno si ich priznávať – lebo naša osobná hodnota klesne – budeme posúdení, vysmiati, potrestaní, vylúčení… Takže? Držíme hubu a krok. Tvárime sa, že všetko je v poriadku.

Nič nenasvedčuje tomu, že by sa veľká hospodárska kríza 30. rokov dakedy skončila – M. Scott Peck.

Podstata krízy sa nezažehnala – rast sa len skryte presunul do vojenského a zbrojného priemyslu. Vojna nás zachránila pred nutnosťou priznať si chybu v našom myslení. Druhá svetová vojna. Vojna vo Vietname. Studená vojna. Vojny v arabských krajinách… Všetko sú to „dary z nebies“. Môžme rásť a vyrábať – zbrane. Môžme ničiť krajiny a budovať ich odznovu. Môžme ťažiť a vyrábať a otvárať nové trhy spotreby v podmanených krajinách. Tam môžeme vyvážať výsledok nášho rastu: tovar, vzdelanie, civilizáciu.

Už je však jasné, že spotreba má svoje hranice. Zem je priestorovo a zdrojovo obmedzená. Aj naše telá sú obmedzené. Keď si raz prejedený, môžeš sa síce snažiť do seba tlačiť ešte viac a viac – už ti ale nechutí, začínaš byť slabý, chorý…

Vzdelávame sa a pracujeme – väčšiny našej slobody a voľnosti sa vzdávame, zapredávame sa za peniaze, aby sme mohli spotrebovávať… Po možno dvadsaťročnom úsilí je z teba úspešný človek – zamestnanec. Zamestnanie je tvojím životom. Spotreba tvojím cieľom, oddychom a zadosťučinením. Počas chvíľok voľna, ktoré máš, veľkolepo spotrebúvaš, nakupuješ a nechávaš sa obsluhovať – aby si zas mohol zarábať – aby sa ozubené kolesá priemyslu točili – aby hospodárstvo stále rástlo a rástlo – až do neba…

Popritom sme nejak zabudli na našu matku Zem. Na náš obmedzený priestor, ktorý dočasne spravujeme. Na prírodu. Na vlastnú ľudskosť. Na rodinu – na vzťahy medziľudské a bytostné, na vzťahy kolobehu prírody – na vzťahy iné ako tie peňažné… Možno nevieš, o čom hovorím. Možno sú to prázdne slová.

Spotreba tovaru je obmedzená – aj zákaznícky a aj zdrojmi. Zem neuživí toľko kráv, aby mohol mať každý človek na zemi každý deň na obed stejk. Môžme sa o to pokúšať. Môžme viesť vojny o zdroje… Môžme uväzniť väčšinu ľudstva v chudobe a otrockom zamestnaní – aby sa menšina mohla prežierať a plytvať a kupovať a zvracať – oni ale nechcú.

Prednášajúci má zrejme rád stejky – používa ich ako príklad: Jeden stejk do týždňa človeku vlastne bohate stačí, uvedomujeme si. Spotreba stejkov – a výrobkov vo všeobecnosti – je obmedzená. Spotreba služieb však obmedzená nie je. Služby – hovorí prednášajúci – služby sú budúcnosť. Služby môžeš využívať 24 hodín denne, 7 dní do týždňa. Neobmedzene.

Môj študijný obor nesie názov Veda služieb – riadenie a inovácie. Vznikol za spolupráce veľkých nadnárodných zamestnávateľov, veľkej univerzity a veľkej Európskej únie. Je riešením? Je to cesta von z krízy? Od novej paradigmy služieb si veľkí hráči veľa sľubujú.

Je to ale skutočne cesta? Cesta von zo zapredávania seba a svojej budúcnosti? Von z bezbrehej spotreby, zamestnania, rastu?

Alebo je to zas len úskok stranou? Zas len útek pred podstatou?

Čo ak je to len ďalšia slepá ulička, do ktorej sa húfne púšťame – aby sme sa nemuseli postaviť zoči voči veci – a priznať si zlyhanie. Len, aby sme nemuseli prehodnotiť základné kamene, na ktorých naša spoločnosť stojí… Rozpínanie, spotreba, boj, peniaze, trh, súťaženie… Sme vôbec schopní si v takomto prostredí priznať chybu? Pochybovať? Odhaliť svoju slabosť? Ukázať svoju zraniteľnosť, bezradnosť, ľudskosť? Sme vôbec schopní na chvíľu sa zastaviť, pozrieť sa na seba z odstupu, z nadhľadu?

Neboli univerzity a školy pôvodne práve takýmto miestom nadhľadu? Bezpečným miestom, miestom rozjímania, priestorom mimo bežný chod a ruch?

Žiadny problém nie je riešiteľný na úrovni vedomia, na ktorej vznikol. – A. Einstein 

Univerzita môže byť akokoľvek inovatívna – je však schopná nájsť riešenie na hospodársku krízu, na krízu spoločnosti, životného prostredia a ľudskosti – ak je sama ponorená v súťažení, v boji a v peniazoch? Ak je sama spätá z požiadavkami trhu a s obludným priemyslom ťažby, výroby a spotreby ľudských a prírodných zdrojov?

Možno je čas prehodnotiť samotnú podstatu našej spoločnosti a jej ústavov. Dnes žijeme v dobe, keď ďalší svetový spor môže viesť k zániku ľudstva. Čo tak si dopriať priestor? Čo tak sa prestať naháňať – a začať skúmať mier?

*

*

*

Pozri aj:
Lži o peniazoch
Spoločne v kruhu
Hľadáš prácu?

One thought on “Inovatívna univerzita a smer nikam

  1. Treba rozoznávať intenzívny a extenzívny hospodársky rast. Extenzívny má hranice, lebo Zem má hranice atď. Ale ten intenzívny, ktorý stojí na vedeckom pokroku, hranice nemá a skutočne nám umožní rásť v podstate donekonečna.

    V roku 1798 Thomas Malthus predpovedal, že v roku 1880 ľudská populácia dosiahne svoj vrchol a potom bude klesať, pretože už nebudú zdroje. Ibaže nerátal s parným strojom. Takisto ľudia teraz absolútne nepočítajú s budúcimi technológiami. Ono keď sa postavi 20 poschodová podzemná farma 10×10 km, tak naraz je toho miesta na tie kravičky dosť. Aj keď sa pravdepodobne bude kravské mäso pestovať umelo a nebudeme musieť zabíjať zvieratá kvôli tomu. Treba trošku rozmýšľaď dopredu🙂

    Ale čo sa týka úrokov a požičiavania – tu je otázka, či to tak chcem a či to tak musí byť. Oni ten rast urýchľujú, ale spôsobuje to hospodárske cykly a krízy. Alternatívou môže byť islamský systém, kde sa peniaze na úrok požičiavať nesmú a banky zarábajú tým, že investujú do podnikov a potom sa podieľajú na zisku. Ak by sme zrušili úroky a pôžičky, zabránili by sme krízam, ale zase by to spomalilo rast. Ono fakt nie je jednoduché vybrať z vrecka miliardy eur na termojadrový reaktor ITER v Cadarache.

Stojím o tvoj názor:

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s