Škola je základ – hovorí sa – a naše veci verejné, spoločenské a slovenské lepšie nebudú, kým si školy nedáme do poriadku.
V školách nám totiž stále straší duch dávnych otrokárov, cirkevných rúhačov a úradníkov despotického absolutizmu či „komunistickej“ totality…
Deti sú naša budúcnosť. V akom prostredí to trávia väčšinu dňa? Čítať ďalej
Šírené podprahovo – školstvom, médiami, reklamou, zamestnávateľmi… Zavádzajú. Viažu.
Lož je, že peniaze sú mierou dobra. Keď sme boli deti a boli sme dobrí, pochválili nás. Keď si bol slušný a poslušne robil to, čo rodič alebo učiteľ chcel – odmenili ťa cukríkom či dobrou známkou. Dnes je z teba verejný činiteľ a v dobrej viere konáš dobro. Bol si však v detstve podmienený – vycvičili ťa spájať si dobro s odmenou. Správnosť svojho konania podmieňuješ peňažnou odmenou – čím väčšia odmena, čím väčší úplatok, tým je tvoja detská dušička radostnejšia. Tak veľmi vnútri túžiš vyhovieť prísnej maminke a byť taký, ako ona chce… Chceš aj druhým dokázať, aký si „dobrý“ a „bohatý“ – pretože vnútri si sám sebou nie si istý. Vlastne si teraz taký, ako chcú bankári a korporácie. Si bezmocnou bábkou v ich rukách. Stratil si ľudskosť. Zradil si ľudí. Čítať ďalej
Deti sa chcú učiť. Mladí ľudia chcú študovať, chcú pracovať, chcú byť prospešní… Videl si už malé dieťa, ktoré by nechcelo v živote nič robiť? Ktoré by si prialo hlivieť, len sa ponevierať a zabíjať čas? Ako však začneme chodiť do školy, niečo sa zmení…
Žiaci v laviciach. Sú tam z donútenia, z povinnosti… Čím sa previnili? Učiteľka pred tabuľou prednáša učivo, skúša a dáva písomky. Pýta sa a presne vie, akú odpoveď chce počuť… Deti si znudene píšu poznámky. Niektoré sa sem-tam hlásia, väčšina sa však neprejavuje. Keby totiž povedali dačo nesprávne – učiteľka by ich pred všetkými odsúdila. Deti sa nič nepýtajú – ešte by sa strápnili, že niečo nevedia. Na voľné otázky aj tak nie je čas, s učivom sme večne pozadu… Keď sa aj niečo spýtaš, učiteľku len podráždiš. Vezme to osobne, že sa jej snažíš podryť autoritu a strápniť ju, že niečo nevie… Čítať ďalej
Rozhovor sa začal nevinne: „Pán riaditeľ, moja sestrička váži 20 kg, čo nie je pre jej vek nezvyklé. Jej školská taška s učebnými pomôckami váži 5 kg. Vyzerá to, ako by ste si tou prílišnou váhou učebníc niečo vynahradzovali…“
„Osobne ma uráža Vaša poznámka, spochybňujúca obsah služby našej školy žiakom…“ začal svoju odpoveď pán riaditeľ. V zápätí dodal, ako veľmi sa on a celý učiteľský zbor snažia dať deťom to najlepšie, ale že to zlé ministerstvo školstva im stále kráti peniaze a tí rodičia sú takí nevďační… Je to vlastne chyba nás, že aj jeho syn musí ťahať do školy tašku o váhe 7 kg – a on ako riaditeľ s tým nemôže nič spraviť. Skúšal to. Je bezmocný. „To je problém najmä rodiča,“ uzavrel to. Čítať ďalej
Článok sa v prepracovanej podobe nachodí v knižke Súvislosti.
*
Pozri aj:
Učitelia
Učme sa navzájom
Lenivosť
Také choro vyzerajúce vychudnuté neživé nemŕtve nalíčené bábiky… Sú ich plné hračkárstva, detské časopisy, letáky v schránkach – a hádam aj v telke behajú…
Sú to čary. Zákon vzájomného pôsobenia. Na čo sa pozeráš, na to sa podobáš.
Dievčatká sa s nimi hrajú. Dívajú sa na ne.
Ten vzor sa už dlhšie opakuje: neživé-nemŕtve. Ako bez duše a bez ducha chodiace podmieňovaním vycvičené telesné schránky… Ktoré tú trochu životnej sily, čo majú, dávajú duchom prostredníctvom obrázkov a znakov vo svete za obrazovkami mobilov, tabletov, televízorov… Čítať ďalej
