Odpoveď a kútne plachty

strom_života_hadici

Prišla matka za vedmou: „Starká naša, odnauč môjho syna jesť sladkosti.“ Tá jej hovorí: „Príď za týždeň.“ Matka prekvapená odíde a ukáže sa so synom za sedem dní: „Tak povedzte, starká, Mirkovi, aby nejedol cukríky.“ A vedma mu hovorí: „Nejedz cukríky.“ „Prečo ste mu to neriekla už vtedy?“ pýta sa matka. „Lebo vtedy som ešte sladkosti jedla“. Nemôžeš kázať o niečom, čo nerobíš. Lebo nevieš, o čom hovoríš. Len si to myslíš. Ako môžeš čakať, že ten druhý to pochopí správne?

Ty sám to možno nechápeš správne. Ak to nemáš odskúšané, zažité. Tým, že to, o čom hovoríš, zažiješ alebo použiješ, prevedieš to do vedomosti. Vlastne je to kolobeh vedenia: zmieňovať – užívať – zmieňovať… Zmieňujeme slová, myšlienky, tieto sú vždy ohraničené, vymedzené. Keď ich použijeme, získame skúsenosť, vedomosť, múdrosť. Táto je spojitá, nezapísateľná. Ak ju chceme niekomu poskytnúť, musíme ju zasa previesť na slovo. A tak dookola. Ak druhú dobu preskakujeme a poznatok podávaš ďalej bez toho, aby si ho použil či zažil, tak sa v slovách čím ďalej tým viac vzďaľuješ od vedomosti. Vedomie sa stráca. Je tak? Čítať ďalej