Škatuľkovanie je diabolské

429542_360634823959896_110913768932004_1152737_1519787414_nMoje články sú jednostranné a neúplné, sú protirečivé a dráždivé… Zdráhaš sa ich prijať. Podnecujú ťa k vyjadreniu tvojich názorov, k ich obhajobe… K obhajobe svojej pravdy. To je dobre.

Keby som mal celú pravdu, tak som Vesmír. Veľa z nás sa presne takto ale správa… Sú bohorovní. Tvária sa, že ich názor je pravdivý a nič iné nepotrebujú počuť. Bránia sa iným názorom obhajujúc to tým, že tento druhý názor nie je úplný. Chcú dôkazy, že cudzí názor je celistvý a pravdivý, inak ho neprijímajú, pretože v ňom niečo chýba… Čítať ďalej

Nahota

8bd146242138f8c6c6ff54ddea3292abZakrývame sa. Zakrývame to, akí skutočne sme. Ob­lečieme sa. Vydávame sa za niečo. Za úspešného človeka v obleku. Za hiphopera v šiltovke. Chránime sa. Nie len pred zimou.

Hráme rôzne úlohy, rôzne role – v rôznych oblekoch, v rôznych maskách… V rovnošate policajnej sa z človeka stáva policajt, už necíti a nemyslí. On koná podľa predpisov… V rov­nošate bieleho golierika a kravaty sa už nesprávaš ako zviera – ale ani ako človek – už si stroj, nástroj civilizá­cie… Čítať ďalej

Slová cudzie a naše

vlcikSi osvietený? Vidíš pravdu? Asi nie, inak by si tieto riadky nečítal… Niečo ti teda stále uniká, chýba… Možno to hľadáš. Možno to prehliadaš… Niečo ti uniká a ty si teda k sebe zákonite neúprimný. Žiješ v polopravde… Ako sa to v tvojom živote prejavuje? Prejavuje sa to nejak aj v tom, ako rozprávaš? Ako pravíš pravdu? Polopravdu? Možno som ťa podráždil… Obviňujem ťa z klamstva…

Hej, prirodzene sa bránime. Ak žijeme v polopravde a ak sa s ňou stotožňujeme – pravda nás ohrozuje. Pretože ohrozuje to, s čím sa stotožňujeme… Ak sa klameme – pravda je hrozbou. Aj tá doplňujúca časť – tá druhá polka pravdy – opačná polopravda – je hrozba. Predstierame, že polopravda je celá pravda. Zakrývame pravdu polopravdou. Zakrývame celok jeho časťou… Zakrývame celistvý pohľad na život antropocentrizmom, vierou, že človek muž je najdôležitejší a jedine on má celú pravdu – on má však len jej časť… Inú časť má žena, inú dieťa, inú majú stromy, voda, inú má krkavec poletujúci nad lesom… Zakrývame úprimnú prostú pravdu, tak ako zakrývame nahotu. Posvätnú divú nahotu. Čítať ďalej

Odpoveď a kútne plachty

strom_života_hadici

Prišla matka za vedmou: „Starká naša, odnauč môjho syna jesť sladkosti.“ Tá jej hovorí: „Príď za týždeň.“ Matka prekvapená odíde a ukáže sa so synom za sedem dní: „Tak povedzte, starká, Mirkovi, aby nejedol cukríky.“ A vedma mu hovorí: „Nejedz cukríky.“ „Prečo ste mu to neriekla už vtedy?“ pýta sa matka. „Lebo vtedy som ešte sladkosti jedla“. Nemôžeš kázať o niečom, čo nerobíš. Lebo nevieš, o čom hovoríš. Len si to myslíš. Ako môžeš čakať, že ten druhý to pochopí správne?

Ty sám to možno nechápeš správne. Ak to nemáš odskúšané, zažité. Tým, že to, o čom hovoríš, zažiješ alebo použiješ, prevedieš to do vedomosti. Vlastne je to kolobeh vedenia: zmieňovať – užívať – zmieňovať… Zmieňujeme slová, myšlienky, tieto sú vždy ohraničené, vymedzené. Keď ich použijeme, získame skúsenosť, vedomosť, múdrosť. Táto je spojitá, nezapísateľná. Ak ju chceme niekomu poskytnúť, musíme ju zasa previesť na slovo. A tak dookola. Ak druhú dobu preskakujeme a poznatok podávaš ďalej bez toho, aby si ho použil či zažil, tak sa v slovách čím ďalej tým viac vzďaľuješ od vedomosti. Vedomie sa stráca. Je tak? Čítať ďalej