Seriem na Matku Zem

kadibudka

Ako si ctíš div, ktorý ti dáva dary? Ako si ctíš Slnko, ktoré ti dáva Silu? Vďaka nemu sa hýbeme, dýchame, jeme… Vďaka nemu sa hýbu kolo­behy zemské… Voda prúdi dolu potokmi a⁠ odparuje sa, vetry fúkajú, rastli­ny rastú, my sa dívame, my žijeme… Toto všetci vieme.

A⁠ aj si Slnko ctíme – tak, že dary prijímame… Obed je obeť. Dary Slnka obetujeme – obedujeme… Prij­meme ich. Obed, hostina, slávnostná večera – to sú oslavy Slnka. Divu, ktorý dáva. Divu, ktorý nám dal deň, svetlo, teplo, jedlo… Čítať ďalej

Matka Zem

Albin Brunovsky – Karsta vasara IIMal som asi 14 rokov. Vrátil som sa natešený domov zo školy. Chcel som s mamou zdieľať svoje pocity, svoju radosť. Pustil som sa jej rozprávať, čo sa mi prihodilo: vyviedol som niečo vtipné a za trest som ostal po škole.

Mama neporozumela. Akoby mohla? Veď radosti sa nedá porozumieť… Boli to city, čo som zdieľal. Mama ma neprijala. Neprijala to, ako sa cítim. Naopak. Vzdorovala mi. Nakričala na mňa. Zničila moju radosť: „Prečo si bol v škole zasa zlý?“ vyčítala mi. Čítať ďalej

Zelená zalesnená Zem

v_obiliPoviem ti rozprávku.

Bola raz jedna zelená zalesnená Zem. Lesy pre­kypovali ži­votom, žilami planéty prúdila bystrá živá voda. Kolobehy látkovej premeny sa svižne aj pomaly a⁠ kľudne otáčali. V⁠ ze­leni sa tvorilo a⁠ rozkladalo, Slnko vychádzalo do dní a⁠ zachá­dzalo do nocí. Hra života bola farebná, svieža, prud­ká aj jemná. Bola silná aj⁠ Zem bola sil­ná.

Takúto Zem si všimli ľudia a⁠ prišli sem účastniť sa tejto divej hry. Usadili sme sa na Zemi. Niesli sme si svoje hlboké vedo­mie. Svoju kultúru – duchov­no, úctu. Ctili a⁠ uctievali sme prírodu, kolobe­hy, zelenú hru života. Divosť. Život aj smrť. Ve­deli sme a⁠ uvedomovali sme si… Hodnotu Zeme. Hodnotu Lesa. Hodnotu živej bystrej vody. Hod­notu samých seba a⁠ všetkého živého. Čítať ďalej